Recenzia / Les kostí

Originálny názov: The Forest of Hands and Teeth

Autor: Carrie Ryan

Vydavateľstvo: Slovart

Prekladateľ: Jana Melcerová

Rok vydania: 2011

Väzba: Hardcover

Počet strán: 300

collage

Mama mi často spomínala oceán. Rozprávala o mieste, na ktorom kam až oko dovidí nebolo nič okrem vody. Vody, čo sa neustále pohybovala, hnala s k vám a potom späť. Jedného dňa mi ukázala fotografiu, na ktorej moja pra-pra-prastará mama ako dieťa stojí v oceáne. Od tých čias uplynulo veľa času a fotografia už dávno skončila v ohni, ale pamätám si ju, vyblednutú a ošúchanú. Malé dievčatko obklopené ničotou.

Mary žije v kolónii riadenej Sesterstvom, obklopenej Lesom kostí. Od znesvätených kolóniu chráni iba plot. Potom, čo sa Maryna matka nakazila, jej ostal len brat, ktorý ju však odvrhol a tak bola nútená pridať sa k Sesterstvu. Zachrániť ju môže len žiadosť o manželstvo, ktoré jej ponúkol Harry, brat jej lásky – Travisa. Kolóniu však napadnú znesvätení a tak sa skupinka, tvorená  Mary, Harrym, Travisom, jej bratom, najlepšou kamarátkou Cass, ktorá je Travisovou snúbenicou, malým chlapcom a psom, musí vydať oplotenou cestou naprieč Lesom kostí. Mary dúfa, že sa raz dostane k oceánu, tam, kde bude slobodná, kde možno existuje miesto, kde sa dá ešte žiť.

Prvé, čo ma napadne, keď mám opísať túto knihu, je slovo „divná“. Pri čítaní som väčšinou mala pocit, že čítam denník nejakej veľmi nerozhodnej, zadumanej pubertiačky, ktorá nie len že nevie, čo chce, ale aj čo nechce a očividne sa nevie ani opýtať to, čo sa opýtať chce a to ma po celý čas štvalo najviac. Neviem ako vy, ale mňa keď niečo trápi a chcem sa niekoho niečo opýtať, proste to urobím a nenechávam si silou mocou všetko pre seba a nemám na to vlastne ani žiaden očividný dôvod. Tu sa dostávam k tomu, že hlavná hrdinka Mary mi bola ¾ knihy celkom dosť nesympatická. Proste príliš všetko riešila, príliš premýšľala a málo konala a z toho premýšľania navyše ani nič nevydumala. Neustále sa za všetko obviňovala a na čo je to dobré? Ku koncu knihy sa našťastie môj názor na ňu trošku zmenil, pretože sa trošku „zakčnila“ a celkom sympaticky riešila niektoré vyhrotené situácie, za čo má nejaký ten bodík k dobru. A ešte jeden preto, že túži odísť, túži niečo zmeniť, nevie sa zmieriť so životom, aký ju nútia žiť.

“Čudujem sa, že nezavýjam ako ranané zviera, ktoré zahnali do kúta divé psy.”

Poďme však k ďalším postavám. Ako jej vysnívaný princ na bielom koni je nám tu predstavený Travis, mladší brat jej nastávajúceho Harryho. Travisa donesú do budovy Sesterstva so zranenou nohou, Mary sa k nemu chodí každý večer „modliť“ a postupne sa do seba zaľúbia. Celý čas je to však také nijaké, ani spolu, ani bez seba. Travis väčšinu času narieka, rozjíma, čo by bolo, keby bolo a čo by nebolo, keby bolo inak, ako si Mary nezaslúži, no…. na môj vkus príliš ufňukaný. To jeho brat mi bol oveľa sympatickejší, lebo bol taký akčnejší, ten určite nerozmýšľal nad tým, že si Mary nezaslúži, proste ju chcel a hotovo. Bohužiaľ,  veľa priestoru v knihe nedostal.

Samotný dej má na začiatku knihy dosť rýchly spád, stane sa tam dosť smutná vec, avšak keďže som si ešte nestihla na nikoho zvyknúť, je mi to tak akosi jedno, necítim to, čo by som mala. Zato ma však dokonale vyviedlo z miery, keď Mary vyhodil z domu brat len preto, že tú udalosť vraj „dopustila“, síce neviem, ako by tomu mohla zabrániť, ale dobre. Za to by si zaslúžil kopanec do guliek. Okrem toho sa tu zoznamujeme s kolóniou, ktorá žije ako niekde v stredoveku, ľudia sú totálne zadubení, z deja mám pocit, že ich tu žije asi tak 10 kúskov dokopy a že si fakt myslia, že sú na svete jediní, obklopení znesvätenými a všetko je také akési pomalé a nijaké a zároveň sa nám to tu snaží niečo povedať, načrtáva otázky a neodpovedá na ne a mňa z toho ide trafiť šľak!

Po tom, čo sa do kolónie dostanú „zombíci“, je dej trošku akčnejší. Dochádza k rôznym útokom a protiútokom, ktoré autorka celkom dobre opísala, všetko som to videla a bojovala som spolu s nimi. Avšak zas sa tu prejavovala tá divná Maryna povaha, občas konala dosť hlúpo, znova prehnané sebaobviňovanie, spravili kvôli tomu niekoľko hlúpych rozhodnutí. Preto by som jej dala pár výchovných na riť.

“Myslím na to, že jej strčím prst do úst a nechám ju, aby ma pohrýzla a nakazila.”

Ďalšia vec, čo ma dosť na Mary štvala, bolo, že aj keď sa dostala z kolónie, bola na úteku pred znesvätenými, blúdili po lese, prežívali zo dňa na deň, aj tak vkuse myslela na nejaké záväzky, kvôli ktorým to medzi sebou a Travisom komplikovala a neužívala si aspoň tých pár chvíľ, ktoré mohli spolu stráviť ako-tak pekne. Komu už preboha na tom záležalo, keď museli bojovať o holý život? Zvysoka by som sa na to vykakala a užívala si aspoň niekoľko pekných chvíľ, veď čo ak ma o chvíľu dostanú a ja už nebudem človekom? Stále to vedie k jednej a tej istej veci a to k Marynej nerozhodnosti. Akože chápem, veď ktoré dievča v takom veku vie presne, čo chce, ale tak ak niekoho ľúbim a som o tom presvedčená, tak si za tým budem stáť, nie?

Konečný verdikt teda znie, že je to zvláštna kniha bez zápletky a konca, vlastne netuším, čo tým chcela autorka povedať, lebo jediné, čo tam bolo, bola načrtnutá situácia, z ktorej absolútne nebolo vyťažené to, čo by mohlo byť. Ostala kopa nezodpovedaných otázok, otvorených koncov, nevyužitých zmyslov. Všetko to trošku zachránila posledná štvrtina knihy, ktorá bola dosť akčná, veľa vecí sa udialo a otvorený koniec, ktorý je aj dobrý aj na škodu. Ďalšie diely však pravdepodobne čítať nebudem.

Moje hodnotenie: 3/5

Reklamy

One thought on “Recenzia / Les kostí

  1. Spätné upozornenie: Mesiac s knihou / Január + Február | Zuzanka v krajine zázrakov

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s