Čo mi o materstve nepovedali…

… alebo možno povedali, ale podcenila som to…

Tento článok som pôvodne chcela písať v takom tom humornom duchu, ale stal sa z toho môj duševný výlev, moja očista, spoveď, možno priznanie. Prosím, neodsudzujte ma. Nebolo a nie je to ľahké. Tým, že som si prešla rôznymi ťažkými obdobiami vo svojom živote, rôznymi “diagnózami”,  som asi aj toto obdobie zvládala ťažšie, horšie. Ale myslím, že nie som jediná a možno práve týmto mojím výlevom pomôžem niektorej z vás cítiť sa lepšie, lebo bude vedieť, že v tom nie je sama.

Že to bude tak bolieť

Áno, vedela som, že pôrod bolí. Aj že to je bolesť veľká. Ale počula som utešujúce slová, že to nie je až také hrozné, dá sa to prežiť a keď uvidím dieťatko, na všetko zabudnem. Jedna veľká lož! Je to  naozaj až také hrozné! Tá bolesť sa nedá k ničomu prirovnať. A je asi „poľahčujúca“ okolnosť, že mi pôrod vyvolávali a bolesti teda boli intenzívnejšie, ale aj tak. Bolelo to, ako by ma rezali za živa, myslela som si, že nastala moja posledná hodina a keď mi po hodinách trápenia oznámili, že teda predsa len idem pod nôž, zo srdca mi padol obrovský balvan a v hlave svietilo jedno veľké KONEČNE! Takže nie, nie som jedna z tých matiek, čo by aj dušu na mieste vypustili pre to, aby rodili prirodzene. Na pôrode sa mi nezdalo nič krásne a nešla by som si to hneď zopakovať. Ešte ani takmer po polroku ma to neprešlo a pôrod je pre mňa stále strašiak. Po ťažkom tehotenstve, kedy mi opúchali nohy do sloních rozmerov, kedy ma bolel každý krok, nádych, kedy ma bolel žalúdok tak, ako keby mi do neho vystrieľali plný zásobník, som dúfala, že pôrod bude jeden z tých ľahších. Nevyšlo to. Nevadí! Prežila som to, zdravá dcérka je na svete a to je hlavné.

Že materinský cit nepocítim v prvej sekunde

Keď mi na druhý deň doniesla sestrička ukázať dcérku, bola som ešte omámená z operácie. A hoci som sa na ňu veľmi tešila a bola som strašne zvedavá, ako vyzerá (že je zdravá som už vedela), to známe puto matka-dieťa som nepocítila. Cítila som sa preto strašne, zlá matka a také tie myšlienky. A neprišlo to ani na druhý deň a dokonca ani o týždeň. Neviem, ako iným matkám (a hlavne po sekcii), ale mne to trvalo pomerne dlho, kým som si uvedomila, že toto je moja dcéra, moje dieťa. Dlho som mala taký ten pocit, že je tu zrazu bábätko a ja sa oňho musím starať, ale odkiaľ sa tu vzalo? A nie že by som ju nemala rada, milovala som ju od prvej chvíle viac ako svoj život, ale necítila som sa matkou. Našťastie to predsa len prišlo a teraz viem, že byť matkou je naozaj nádherný stav.

Že budem tak bezradná

Prvá noc v pôrodnici s bábätkom bola pre mňa horor. Vôbec som nedokázala spať, pozorovala som, či dýcha a desila som sa chvíle, keď sa zobudí a začne plakať a ja nebudem vedieť, čo s ňou. Cítila som strašnú depresiu, lebo príznačnejšie to nazvať neviem. Cítila som sa totálne bezradná, nemožná, opustená, hormóny si so mnou robili čo chcú, neustále som plakala, navyše som bola ubolená po sekcii a hlavne v nemocnici, sama… nevedela som, ako sa to malé bábo prebaľuje, mliečko sa mi ešte nespustilo, bála som sa jej dotknúť, aby som jej neublížila, chcela som, aby si ju ešte nechali na noc sestričky. A pritom som myslela na to, ako sa iné matky bijú za to, aby mohli mať dieťa hneď pri sebe a ja… zase tie pocity zlej matky… doteraz, keď si na tú prvú noc spomeniem, je mi do plaču.

Že prvé dni/týždne doma budú tak náročné

Ako som už spomínala vyššie, psychicky som na tom nebola práve najlepšie. Neustále pocity depresie, úzkosti, pocity viny, že som zlá matka, do toho problémy s dojčením, nočné vstávanie, neustály strach… nedokázala som zaspať, pri najmenšom zvuku som bola na nohách, neustále v strehu, bola som vyšťavená, unavená, bála som sa čokoľvek zjesť, aby som dcérke neublížila…V deň, keď som prišla domov z pôrodnice, som dostala horúčky, pretože sa mi zapálili prsia, nedokázala som si predstaviť, ako sa o Katrinu postarám… našťastie som prvé týždne mohla byť u mojich rodičov, ktorí mi s malou veľmi pomáhajú, vďaka tomu som to zvládla lepšie. Ale vôbec som neprežívala také tie krásne pocity, ako som si v tehotenstve predstavovala, že konečne je bábätko doma a všetko je dokonale krásne. Ja som cítila skôr strach, bezradnosť a želala som si, aby to niekto prišiel zvládnuť za mňa. A mala som zo seba o to horší pocit, lebo dieťatko mám naozaj dobré, kľudné, nemusela som vstávať 10x za noc, ani koliky neboli také strašné ako u iných detí… a napriek tomu som to nezvládala. Zlá, slabá matka.

Že dojčenie bude tak ťažké

Zapálené prsia, rozpraskané bradavky, hrozné bolesti pri každom prisatí, krkolomné polohy, odchádzajúca chrbtica, nekonečné odsávanie, teplé obklady… s dojčením som sa nenormálne trápila. Trápila som sa tak, že som si želala, aby som mlieko stratila a ja som ju nemusela dojčiť. Zase pocity viny, čo som to za matku, že nechcem dieťa dojčiť. Našťastie mi kamarátka posunula kontakt na dulu a laktačnú poradkyňu, ktorá mi ukázala, aké je dojčenie krásne, v akých polohách sa to dá zvládnuť, na čo si dávať pozor pri prisatí… všetko sa upravilo, prsia ma prestali bolieť, Katrinku som dojčila napríklad poležiačky v posteli a zatiaľ som si čítala knihu a konečne som pocítila ten krásny, intímny pocit, ktorý môže mať len matka s dieťaťom počas dojčenia. A dojčím doteraz.

Že mi bude chýbať starý život

Bola som samozrejme neskutočne vďačná, že mám bábätko, ktoré je zdravé a úžasné. Ale… nevedela som sa nastaviť na nový režim, na nový život. Stále som myslela na to, čo by som chcela robiť a nemôžem, do toho staré známe pocity viny, čo som si to vôbec dovolila cítiť, aká som nevďačná a čo by iné dali za to… Chýbali mi nerušené chvíle s knihou (a chýbajú dodnes), návštevy kina, posedenia v kaviarni, nevedela som si predstaviť, ako budem niekam chodiť… Teraz viem, že sa to dá, aj keď s obmedzeniami. Aj knihu si prečítam (hoci to už nie je toľko ako pred Katrinou), aj v kine som bola, aj v kaviarni si posedíme s dcérkou… všetko sa dá… ale je pravda, že som to s ňou vyhrala, lebo Katrinka je kľudné, spokojné bábätko. Neviem si predstaviť, ako by som to zvládla v inom prípade. Ona vedela, že sa má narodiť práve mne a za to som vďačná.

Že sa budem cítiť tak zle pri pohľade do zrkadla

Po pôrode som sa pozrela na svoje brucho a mala som pocit, že mi tam ešte jedno dieťa zabudli. Stále som vyzerala ako tehotná. Po čase to trochu spľaslo, ale keďže som bola v tehotenstve ako balón, ostalo mi veľmi škaredé, ovisnuté brucho s miliónom strií, ktorých sa už asi nikdy nezbavím. Nevadí, budem proste na tigríka. Ale robila som si nádeje, lebo som mala informácie, že z dojčenia sa chudne, a tak som sa tešila, že si budem dojčiť a veselo chudnúť. Figu! Po pôrode ešte išli dole nejaké tie kilá, ale zastavila som sa na jednej váhe, ktorá sa proste odmietala zmeniť. Teraz som skoro pol roka po pôrode a konečne som schudla TRAMTADADAAAA 2 kilá! Ale človek sa učí radovať sa z maličkostí 🙂 No viem, že moje telo už nebude také, aké bývalo. Boky ostanú väčšie, tie strie nezmiznú, prsia sa zmenili… ale… stojí to za to. Lebo toto telo dalo život novému stvoreniu. Aspoň sa snažím na to myslieť vždy, keď nešťastná stojím pred zrkadlom.

Že to bude tak krásne

Napriek všetkým počiatočným problémom a všetkému tomu trápeniu, je materstvo naozaj nádherné. Katrinka je moje všetko, moja najväčšia láska, moja najlepšia kamarátka. Nemôžem ju prestať bozkávať a ovoniavať a keď sa na mňa ráno usmeje… to je ten najkrajší začiatok dňa. Stojí to za to. Za všetko. Za všetky obety, bolesti, za všetky zmeny, za každú striu, jazvu…

Mamičky, nehanbite sa za svoje pocity, aj keď sú negatívne. Nie je nič zlé na tom, keď necítite extázu pri pôrode, keď sa cítite pod psa, unavená, keď máte depresiu… nie je to hanba. Materstvo je pre ženu obrovská zmena. Nie len fyzická, ale aj psychická, zmena životného štýlu. Nie každá žena to dokáže zvládnuť ako vo filme. Nie je všetko tak krásne, ako sa nám to snažia nanútiť. Máme právo si poplakať, pofrflať, máme právo byť unavené, posťažovať sa, máme právo to nezvládať. Nie je nič nevďačné na tom, keď sme nešťastné zo svojho nového tela. Ja som bola z toho všetkého veľmi nešťastná, pretože po bábätku som túžila už roky a keď sa konečne môj sen stal skutočnosťou, cítila som sa skôr ako v nočnej more. Nie je to o tom, že by som nemala rada svoje bábätko. Len to bolo pre mňa veľmi ťažké. Vždy som ťažko zvládala zmeny a na takúto zmenu som nedokázala byť pripravená. Aj teraz mávam ťažké stavy, býva mi smutno, mávam depresie a úzkosti… ale jedno, čo sa musí tomu bábätku nechať je, že mi pomáha to všetko prekonať. Lebo už mám pre koho žiť. Môžem povedať, že konečne som našla svoj zmysel života. Ona mi nedovolí ostať na dne. Jednoducho musím vstať a ísť. A kvôli nej vstanem. Aj o tom bude ďalší článok, o terapii zvanej Bábätko.

A ako materstvo zvládate vy? Alebo sa ešte len na túto úlohu chystáte?