Romantika medzi umeleckými dielami / Nezmazateľný dojem

Originálny názov: A Lasting Impression

Autor: Tamera Alexanderová

Vydavateľstvo: i527.net

Prekladateľ: Mgr. Lucia Mosorjaková

Rok vydania: 2017

Väzba: Hardback

Počet strán: 504

Claire Laurentová si prezerala dokončený  obraz na maliarskom stojane, čo stál pred ňou a hoci sa nedal opísať výrazom majstrovské dielo, bola si istá, že táto maľba je dosiaľ jej najlepšou. Prečo potom cíti také sklamanie? Prečo jej pod vrstvami krinolíny a čipky stekajú malinké kropaje potu? Prebehla si dlaňou po kučerách a pustila špinavý štetec do pohára s terpentínom. Dobre vedela prečo. A toto vedomie v nej len prehĺbilo pocit viny.

Claire Laurentová je nádejná maliarka, ktorá však svoj talent ani náhodou nevyužíva tak, ako by mohla. Namiesto maľovania originálnych obrazov totiž maľuje falzifikáty, ktoré jej otec predáva vo vlastnej galérii. Nerobí to však rada, ale z donútenia. Až jedného dňa sa všetko zlomí a po nečakanej tragédii odchádza do Nashvillu, kde sa v Belmontskom sídle snaží začať nový život. Tam spoznáva majiteľku sídla Adeliciu Acklenovú, svoju novú zamestnávateľku, ale aj Suttona Monroea, švárneho mládenca, čo zamieša v jej živote zopár karát. Zostane jej tajomstvo uchované? Alebo bude musieť znova utekať pred svojou minulosťou?

Táto kniha je tak naivná, aká impozantná sa snaží byť. Všade nás obklopujú veľkolepé umelecké diela, honosné róby, nafúkaná smotánka, vzletné oslovenia. Človek má až pocit, že túto knihu musí čítať krásne oblečený a so vzpriameným chrbtom, prsia von, brada hore 🙂

“Doniesol sa k nej závan škorice a klinčekov, až príliš domácka a upokojujúca vôňa na také pompézne prostredie.”

Na začiatku príbehu sa ocitáme spolu s Claire v jej ateliéri, kde práve dokončuje svoj posledný obraz. S Claire sa zoznamujeme práve v období, kedy sa v nej niečo láme a už ďalej nechce pokračovať v rodinnom biznise a snaží sa to oznámiť aj otcovi. Samozrejme, že sa to stretne s vlnou nepochopenia a keď jej otca postihne tragédia, je poslaná do Nashvillu, kde má pokračovať v starých šľapajách, len v novom šate. Claire je však odhodlaná zmeniť svoj život. Uchádza sa o miesto v Belmontskom sídle ako asistentka pani Adelicie Acklenovej. Myslím, že neprezradím príliš, keď napíšem, že to miesto získala. Pre Adeliciu pracuje aj mužný Sutton, s ktorým sa Claire za bizarných okolností stihla zoznámiť už pred pohovorom.

Claire sa snaží žiť čestne, ukázať svetu aj sebe, že začala s čistým štítom a dúfa, že sa jej okolie nedozvie o jej temnej minulosti. Ale, ale, pani autorka, vážne? Naozaj ste stvorili tak naivnú hrdinku, ktorá chce začať nový život presne v tom istom meste, do ktorého bola poslaná jej rodinou, aby pokračovala v živote, ktorý nechcela? A naozaj sa chce skryť akurát v najznámejšom dome plnom obrazov a iných umeleckých diel? Ale prosím vás… (aj keď, pod lampou býva občas najväčšia tma…).

“Zvlnené pahorky obrastené sviežimi zelenými cédrami, borovicami, dubmi a topoľmi, ktoré sa v nepretržitom rytme vzdúvali a klesali, takže tento obraz bol balzamom pre oči i dušu.”

S ľútosťou musím priznať, že táto kniha mňa osobne veľmi nebavila. Autorka stvorila veľmi naivnú hlavnú hrdinku, o ktorej sa snaží prostredníctvom iných postáv tvrdiť, že je „riadny živel“ a že je to veľmi silná žena. Mne taká nepripadala. A možno, že len mala tú smolu, že som jej príbeh začala čítať hneď po Cudzinke (áno, ďalšia Claire). No autorka sa aj veľmi snažila o určitý vývoj osobnosti, za čo má u mňa body navyše.  Z utiahnutej dievčiny sa mala stať silná a sebavedomá žena. Nevravím, že sa jej to podarilo. Ale snahu tam vidím a dokážem ju oceniť.

Okrem toho ma strašne otravovali tie večné úctivé oslovenia, fakt, tretina rozhovorov boli len oslovenia. A tak celý príbeh strácal na dynamike.

“A jediný pohľad na jej tvár stačil Claire na to, aby pochopila, že niečo nie je v poriadku.”

Druhá vec je vzťah Claire – Sutton. Obaja sa navzájom priťahujú od samého začiatku. No treba to trošku ponaťahovať, a tak je Claire chvíľu netýkavka, lebo ju videl v nevhodnej situácii a Sutton musí mať pochybnosti. Vlastne, celý ich vzťah je založený na akejsi nedôvere a fyzickej príťažlivosti, čo sa mi do tohto príbehu nie veľmi hodilo. Navyše, Sutton je právnik, a hádajte aký prípad dostane na starosť? Áno, falšovanie obrazov. Tamera sa proste so zápletkami príliš nepotrápila.

A takáto je celá kniha. Pre nenáročnejších čitateľov, ktorí si potrebujú pri knihe najmä oddýchnuť, nechať sa unášať krásnym prostredím, pompéznosťou, romantikou a nevadí im prvoplánovosť a predvídateľnosť. Stačí, že slová sa pekne čítajú.

“Vedela, že to myslel ako poklonu, ale nevyznelo to tak.”

Rozhodne vás však nechcem od čítania tejto knihy odradiť, pretože nie je vyslovene zlá, na Goodreads má naozaj veľmi dobré hodnotenie, len to nebola moja šálka čaju v mega drahom porceláne so zdvihnutým malíčkom.

Prečo áno

• Umelecké diela, fakt pekne opísané
• Opisy prírody
• Romantika sladká ako med

Prečo nie

• Naivita
• Prvoplánovosť
• Predvídateľnosť
• Pre mňa nie veľmi vydarená dvojica

Moje hodnotenie: 2/5

Zaujal vás historický román Nezmazateľný dojem? Daľšie historické romány nájdete na stránke i527.net Román Nezmazateľný dojem si môžete zakúpiť tu: i527.net, kumran.sk alebo na martinus.sk

Epická cesta v čase za históriou a láskou / Vážka v jantári

Originálny názov: Dragonfly in Amber

Autor: Diana Gabaldonová

Vydavateľstvo: Zelený kocúr

Prekladateľ: Zuzana Filadelfi

Rok vydania: 2017

Väzba: Paperback

Počet strán: 968

Roger Wakefield stál uprostred miestnosti a cítil sa, ako by ho niekto zasypal. Bol obklopený stolíkmi preplnenými drobnými starožitnosťami a rôznymi pamiatkami, ťažkým nýbytkom vo viktoriánskom štýle, prepchatým háčkovanými dečkami, plédmi a prestieradlami, drobnými pletenými koberčekmi, ktoré ležali na vyleštenej podlahe a ľstivo čakali na príležitosť, aby skĺzli pod nič netušiacou nohou. Zaplavilo ho dvanásť izieb plných nábytku, šatstva a papierov. A, môj ty Bože, tých kníh!

Keďže pred dvoma týždňami znova odštartoval seriál Cudzinka, tentokrát už tretia séria, je celkom príjemné pripomenúť si, čo všetko udalostiam, odohrávajúcim sa tu, predchádzalo. Ja som sa po prvýkrát pustila do druhej knihy s názvom Vážka v jantári a musím povedať, že som bola nadšená. A budete aj vy!

“Jamie ma tuho stískal za lakeť, aby ma v prípade potreby strhol z cesty prichádzajúcim vozíkom, valiacim sa sudom a nedbalým obchodníkom a námorníkom, ktorí sa neunúvali pozerať, kadiaľ idú, ale spoliehali sa na hybnosť davu, ktorá ich zomlela v dokoch.”

Diana nás v tejto knihe privádza znova do Inverness, avšak už do roku 1968. Stretávame sa tu s Rogerom, synom reverenda Wakefielda, ktorého navštevuje Claire so svojou dcérou Briannou. Claire poprosí Rogera o pomoc pri hľadaní informácií, čo sa stalo s horalmi, ktorí bojovali spolu s Jamiem. Počas tohto pátrania sa Brianna dozvedá pravdu o svojom pôvode a Claire jej musí vyrozprávať celý príbeh. V jej spomienkach sa vraciame do roku 1744, do Francúzska, kde Claire s Jamiem ušli. Tu sa začína odvíjať veľký príbeh snahy o zmenu osudu. Obaja sa totiž snažia, aby k žiadnej bitke pri Cullodene nedošlo a nemuselo umrieť toľko horalov.

Táto kniha je veľkolepá. Nájdete v nej naozaj všetko. Prídu si na svoje napr. milovníci histórie či politiky, tej je tu naozaj neúrekom (na moju škodu, pasáže o rôznych úkladoch a stratégiách boli pre mňa nudnejšie, ale vyvažuje to všetko ostatné, takže mi to vôbec nevadilo). Jamie a Claire žijú v Paríži u Jamieho strýka, po ktorom prevzal obchodovanie s vínom. Claire je tehotná, z čoho som sa veľmi tešila, a musí sa venovať rôznym povinnostiam ako pravá dáma, ako usporiadavanie večerí pre vplyvných ľudí či absolvovanie klebetných krúžkov s inými dámami. Jamie sa zase venuje princovi, od ktorého sa snaží dostať rôzne informácie a mať ho na svojej strane. Nejdem sa tu rozpisovať, čo všetko sa tam deje, lebo je toho fakt veľa a zamotala by som sa (aj tak už zamotaná som). Radšej Vám poviem, že v tejto knihe naďabíme na veľa-preveľa zaujímavých postáv, spomeniem hlavne grófa St.Germain, Mistra Raimonda či Mary Hawkinsovú.

“Prostredné tri prsty na pravej ruke držal vystreté, položil ich na rukoväť dýky, na priesečník ostria a rúčky.”

Čomu sa chcem viac venovať vo svojej „recenzii“ je samozrejme Jamie a Claire. Jamie sa spamätáva z toho, čo sa mu stalo s Black Jack Randallom, snaží sa vyrovnať sa s traumou, ktorú zažil, vyliečiť svoju dušu. A veruže je to ťažká liečba. Claire zase sužujú tehotenské nevoľnosti, starosti o Jamieho a pocit nevyužitia jej síl. Túži byť znova užitočná, klebetenie a organizovanie večerí jej tak celkom nesedí. Jeden by si myslel, že Diana väčšinu romantiky použila v prvej knihe, opak je však pravdou. Z tejto knihy láska len tak prekypuje. Nečakala som, že budem mať toľkokrát slzy v očiach. O väčšinu sa postaral Jamie svojou citlivou dušou a nesmiernou láskou ku Claire (ale aj iným bytostiam). Ja sa vôbec nečudujem všetkým tým ženám, čo podľahli jeho knižnému čaru. Lebo toto, čo dokázala Diana napísať, je nenormálne. Toľko citu, lásky a sily v jednom človeku, to sa len tak nevidí. Claire samozrejme nezaostáva, aj ona je žena s veľkým Ž. Jej láska je čistá a veľká, taká veľká, akú len žena vie dať. Všetky pasáže, ktoré prežívajú spolu, kde si dokazujú svoju lásku a náklonnosť, sú tak silné, že len ťažko prijímam fakt, že celý príbeh je vymyslený.

Diana má navyše obrovský zmysel pre detail. Jej opisy pocitov sú úžasné. Nemusela som ani zažiť všetko to, o čom píše, a aj tak som si istá, že cítim presne to, čo by som mala cítiť. A to len na základe jej rozprávačského majstrovstva.

“Atmosféra nereálnosti, ktorá visela nad celým večerom, sa ako lusknutím vytratila.”

Francúzsku etapu strieda návrat do Škótska a človek sa cíti, akoby sa vrátil domov. Vaše srdce je rozorvané, lebo viete, k čomu sa schyľuje a viete, že sa to nedá zmeniť, iba žeby ste prepísali knihu. No napriek všetkej tej bolesti, čo sa v knihe skrýva, je tu aj značný podiel vtipu a ľahkosti. Zase ten Jamie a jeho zmysel pre humor. Milujem, keď spomína.

A keď sme pri tom, čo milujem, tak musím spomenúť Fergusa – malého chlapca, ktorý v Paríži pre Jamieho kradne a stane sa neoddeliteľnou súčasťou našej dvojice. Fergus je roztomilá postava, ktorú si musíte obľúbiť. Oddaný, úprimný a krásne detský a zároveň dospelý. Scény s ním som si vždy užívala a tak sa dostáva medzi moje najobľúbenejšie postavy, hneď k ústrednej dvojici. Také moje zlatíčko.

“Čakala som, oči zatvorené, kým hnev doznie, a pulz, ktorý mi bil v spánkoch, sa ustáli.”

Práve Fergus dosť zamieša karty v tejto knihe, aj keď nechtiac. Diana nás rozhodne nechce šetriť. Berie si naše srdce, dušu, dá im kopu lásky a rozkošných chvíľ a hneď nato ich podupe a odhodí do blata celé od krvi a modrín. Takto sa číta Vážka v jantári. S otvorenými ranami, úsmevom na perách a slzou v oku.

S čistým svedomím môžem vyhlásiť, že táto kniha zastáva čestné miesto v mojej knižnici a knihomoľskom srdci. Navyše má nádhernú obálku, je krásne hrubá, paperback (som na ne úchyl) a tým, že viem, čo sa v nej skrýva, naberá pre mňa na cennosti. Vydavateľstvo Zelený kocúr vie, ako na mňa. Na konci knihy sa nachádzajú dve kapitoly, ktoré v prvom diely chýbali. Ja neviem, ako som jednotku čítala, ale mne tam nič nechýbalo 😀 Asi to bude tým, že som mala napozeraný seriál odpredu aj odzadu a celé mi to dávalo zmysel aj bez tých kapitol. Nevadí, chybička se vloudila.

“Jamie si kľakol k posteli, sklonil hlavu a jednu ruku položil na telo.”

A komu túto knihu odporúčam? Všetkým. Nemôže sa nepáčiť, to proste nejde! A keby sa náhodou našiel niekto, kto tomuto príbehu neprišiel na chuť, tak… tomu, bohužiaľ, niet pomoci 😛

Prečo áno?

• Jamie a Claire!!!
• Jamie Fraser!!!
• Fergus!!!
• Kopa lásky, citu, dojímavosti…
• Môžeme sa na chvíľu ocitnúť v Paríži 18. storočia, stretneme sa s kráľom, vraciame sa do Škótska, spoznávame Jamieho dcéru Briannu
• Nový nepriateľ
• Toľko citov a pocitov, že na to treba dva životy
• Cestovanie v čase
• Claire je badass hrdinka!
• Toto je láska, dámy a páni!

Prečo nie?

• Netuším
• Taký dôvod neexistuje
• Zbytočne sa snažím niečo nájsť
• Tá kniha je dokonalá

Moje hodnotenie: 5/5

Za knihu veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Zelený kocúr.

 

Recenzia / Tomas World Expedition

Autor: Tomáš Vilček

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2017

Väzba: Hardback

Počet strán: 408

Tomáš je mladý chalan, ktorý práve skončil vysokú školu. No ešte predtým, ako ho zhltne dospelácky svet práce, chce si ešte užiť slobody, trochu toho iného života, ktorý sa vymyká obyčajným predstavám. A tak sa vydáva na cestu okolo sveta.

“Láka ma pokračovať v najfrekventovanejšej trase legendárnej Hodvábnej cesty a po stopách Marca Pola sa vydať do Číny.”

Tomáš je dôsledný. Zisťuje si dopredu všetky potrebné informácie, aby na cestách nebol nemilo prekvapený a so svojimi prípravami oboznamuje aj nás, čo je super, keby sme sa aj my chceli na takú cestu vydať. Takto na nič nezabudneme. Na cestách využíva ubytovanie cez couchsurfing, čo mu umožňuje lepšie spoznávať dané krajiny. Podľa neho vraj lepšie, ako z all inclusive hotelov 🙂 Neviem, ani jedno som ešte neskúšala, vlastne som ani nebola na ceste okolo sveta :-O A tak sa nechávam viesť Tomášom tými pár krajinami, ktoré stihol za necelý rok navštíviť. Nie všetky destinácie boli podľa môjho gusta, ja by som sa asi pozrela inam, ale aj tak som rada, že som ich mohla aspoň prostredníctvom Tomáša (a Emila) spoznať.

Našu cestu začíname v Turecku. V krajine, ktorú poznám hlavne z rečí známych, ktorí boli presne na tej all-inclusive dovolenke. S Tomášom je to však iné Turecko, žiadna lážo-plážo dovolenka, ale riadny cestovateľský zážitok. Vrháme sa do prvej exotiky, cestujeme stopom či zdieľanými taxíkmi, spoznávame miestnych obyvateľov, zažívame krásne ale aj ťažšie dni.

“V lietadle sa zamýšľam nad tým, aký efekt nebezpečenstva má na ľudí niečo nepoznané.”

Z Turecka nás Tomáš vedie do Iránu. Áno, presne do toho Iránu, ktorý poznáme hlavne vďaka negatívnym správam z televízie. No, nie je všetko také, ako nám prezentujú médiá (toto Tomáš dosť často prízvukuje. Treba si tvoriť vlastný názor). Irán je krajina ako všetky ostatné, so svojimi plusmi aj mínusmi a rozhodne stojí za návštevu. Z jeho rozprávania a fotiek som si istá, že je to nádherná krajina, ktorú sa oplatí vidieť.

V Ázii pokračujeme cez Turkmenistan, Uzbekistan, Afganistan… a takto by som to mohla menovať ďalej, ale načo, keď si tú knihu budete aj tak čítať, aspoň sa budete viac tešiť, kam vás Tomáš vlastne zavedie 🙂

“Zdĺhavou cestou vlakom mierim do Varanasi. Celú noc mi ako uspávanka slúži chrápanie cestujúcich.”

V každej krajine spolu spoznávame kopu úžasných ľudí, ktorí lámu predsudky, priateľských domorodcov, pohostinné rodiny, super mladých, ambicióznych ľudí. Samozrejme, bez čiernej by biela nebola…a tak nie sme ukrátení ani o negatívne skúsenosti s ľuďmi. Veď exoti sa nachádzajú všade, nie len v exotike. Ale s istotou môžem povedať, že tých negatívnych skúseností bolo oveľa menej ako pozitívnych.

Tomáš necestuje ako kráľ, s veľkým rozpočtom, práve naopak, je to dosť nízkonákladový chlapec 🙂 a tak prespáva u domácich „gaučovou“ metódou, vzdialenosti prekonáva zdieľanými taxíkmi, stopom či lacnými autobusmi. Tomáš sa nebojí ani zjednávať ceny a rozhodne sa nenechá ošmikať o peniaze len preto, že je turista z Európy. Mali by sme sa od neho učiť asertivity, hlavne ja 🙂

“Na tomto hostení ma zarazilo, že v dome ma bez problémov nechali samého.”

Tomáš cestuje aj so svojim druhým ja, ktoré nazýva Emil (prečo? :D) a tak svoje rozprávanie spestruje o rozhovory s ním, ktoré ma celkom dosť bavia. Nebráni sa rôznym úvahám, či už o politickej situácii v tej ktorej krajine, alebo o morálnych stránkach života v nej. Takže sa nemusíme báť, že by sme čítali suchý cestopis ako z dokumentárneho seriálu. To vôbec nie. V tomto prípade máme pocit, že naozaj s Tomášom cestujeme, že ho pomaly spoznávame, stávame sa priateľmi. Na konci som si už pripadala ako jeho real kamoška, dokonca som mala pocit, že ho už tak trochu poznám a tak verím, že keby sme sa stretli v reálnom svete, možno by sme si aj rozumeli 🙂 A navyše, čo sa mne osobne veľmi ráta, z Tomáša srší pokora. A to si ja vážim.

Prečo áno:

• Tomáš je mega sympatický chalan, je ako my, obyčajní ľudia, máme pocit, že ho poznáme, že to je ten sused odvedľa, ktorému sa každé ráno s úsmevom zdravíme
• Ukazuje nám, že nie je všetko také, ako nám prezentujú médiá
• Nebojí sa povedať svoj vlastný názor, nebojí sa zjednávať, vyjednávať a učí to aj nás. Teraz, keď už pôjdem niekam do sveta, nebudem sa báť otvoriť ústa J
• Spoznáme 22 krajín bez toho, aby sme vytiahli päty z domu (ale iste je lepšie ich vytiahnuť, zas ma nechápte zle)
• Super fotky, ktoré dopĺňajú text
• Krátke podkapitoly, ktoré sa rýchlo a ľahko čítajú
• Super čítanie na dovolenku. Lebo vás to bude hnať ďalej J

Prečo nie:

• Lebo nie všetky krajiny boli podľa môjho gusta (ale to už je môj osobný problém, vám sa môže jeho výber stopercentne páčiť
• Kniha je mega ťažká a tak na cesty dosť nepraktická 😀 Mne párkrát odpadlo rameno, ešte že som ju väčšinou vláčila v kočiari.

Keď to všetko zhrniem dokopy ako omrvinky zo stola… ak nemáte čas, peniaze, gule na cestovanie, kúpte si Tomášovu knihu. S dávkou predstavivosti je to tiež príjemná alternatíva. Keď zavriem oči, môžem cítiť vôňu niektorých miest, môžem počuť ten ruch, cítiť horúci vzduch. Len chute si neviem predstaviť 🙂 Ďakujem Ti, Tomáš, že si ma vzal na cestu okolo sveta 🙂

Odporúča aj Katrina 😉

Moje hodnotenie: 4/5

Čo mi o materstve nepovedali…

… alebo možno povedali, ale podcenila som to…

Tento článok som pôvodne chcela písať v takom tom humornom duchu, ale stal sa z toho môj duševný výlev, moja očista, spoveď, možno priznanie. Prosím, neodsudzujte ma. Nebolo a nie je to ľahké. Tým, že som si prešla rôznymi ťažkými obdobiami vo svojom živote, rôznymi “diagnózami”,  som asi aj toto obdobie zvládala ťažšie, horšie. Ale myslím, že nie som jediná a možno práve týmto mojím výlevom pomôžem niektorej z vás cítiť sa lepšie, lebo bude vedieť, že v tom nie je sama.

Že to bude tak bolieť

Áno, vedela som, že pôrod bolí. Aj že to je bolesť veľká. Ale počula som utešujúce slová, že to nie je až také hrozné, dá sa to prežiť a keď uvidím dieťatko, na všetko zabudnem. Jedna veľká lož! Je to  naozaj až také hrozné! Tá bolesť sa nedá k ničomu prirovnať. A je asi „poľahčujúca“ okolnosť, že mi pôrod vyvolávali a bolesti teda boli intenzívnejšie, ale aj tak. Bolelo to, ako by ma rezali za živa, myslela som si, že nastala moja posledná hodina a keď mi po hodinách trápenia oznámili, že teda predsa len idem pod nôž, zo srdca mi padol obrovský balvan a v hlave svietilo jedno veľké KONEČNE! Takže nie, nie som jedna z tých matiek, čo by aj dušu na mieste vypustili pre to, aby rodili prirodzene. Na pôrode sa mi nezdalo nič krásne a nešla by som si to hneď zopakovať. Ešte ani takmer po polroku ma to neprešlo a pôrod je pre mňa stále strašiak. Po ťažkom tehotenstve, kedy mi opúchali nohy do sloních rozmerov, kedy ma bolel každý krok, nádych, kedy ma bolel žalúdok tak, ako keby mi do neho vystrieľali plný zásobník, som dúfala, že pôrod bude jeden z tých ľahších. Nevyšlo to. Nevadí! Prežila som to, zdravá dcérka je na svete a to je hlavné.

Že materinský cit nepocítim v prvej sekunde

Keď mi na druhý deň doniesla sestrička ukázať dcérku, bola som ešte omámená z operácie. A hoci som sa na ňu veľmi tešila a bola som strašne zvedavá, ako vyzerá (že je zdravá som už vedela), to známe puto matka-dieťa som nepocítila. Cítila som sa preto strašne, zlá matka a také tie myšlienky. A neprišlo to ani na druhý deň a dokonca ani o týždeň. Neviem, ako iným matkám (a hlavne po sekcii), ale mne to trvalo pomerne dlho, kým som si uvedomila, že toto je moja dcéra, moje dieťa. Dlho som mala taký ten pocit, že je tu zrazu bábätko a ja sa oňho musím starať, ale odkiaľ sa tu vzalo? A nie že by som ju nemala rada, milovala som ju od prvej chvíle viac ako svoj život, ale necítila som sa matkou. Našťastie to predsa len prišlo a teraz viem, že byť matkou je naozaj nádherný stav.

Že budem tak bezradná

Prvá noc v pôrodnici s bábätkom bola pre mňa horor. Vôbec som nedokázala spať, pozorovala som, či dýcha a desila som sa chvíle, keď sa zobudí a začne plakať a ja nebudem vedieť, čo s ňou. Cítila som strašnú depresiu, lebo príznačnejšie to nazvať neviem. Cítila som sa totálne bezradná, nemožná, opustená, hormóny si so mnou robili čo chcú, neustále som plakala, navyše som bola ubolená po sekcii a hlavne v nemocnici, sama… nevedela som, ako sa to malé bábo prebaľuje, mliečko sa mi ešte nespustilo, bála som sa jej dotknúť, aby som jej neublížila, chcela som, aby si ju ešte nechali na noc sestričky. A pritom som myslela na to, ako sa iné matky bijú za to, aby mohli mať dieťa hneď pri sebe a ja… zase tie pocity zlej matky… doteraz, keď si na tú prvú noc spomeniem, je mi do plaču.

Že prvé dni/týždne doma budú tak náročné

Ako som už spomínala vyššie, psychicky som na tom nebola práve najlepšie. Neustále pocity depresie, úzkosti, pocity viny, že som zlá matka, do toho problémy s dojčením, nočné vstávanie, neustály strach… nedokázala som zaspať, pri najmenšom zvuku som bola na nohách, neustále v strehu, bola som vyšťavená, unavená, bála som sa čokoľvek zjesť, aby som dcérke neublížila…V deň, keď som prišla domov z pôrodnice, som dostala horúčky, pretože sa mi zapálili prsia, nedokázala som si predstaviť, ako sa o Katrinu postarám… našťastie som prvé týždne mohla byť u mojich rodičov, ktorí mi s malou veľmi pomáhajú, vďaka tomu som to zvládla lepšie. Ale vôbec som neprežívala také tie krásne pocity, ako som si v tehotenstve predstavovala, že konečne je bábätko doma a všetko je dokonale krásne. Ja som cítila skôr strach, bezradnosť a želala som si, aby to niekto prišiel zvládnuť za mňa. A mala som zo seba o to horší pocit, lebo dieťatko mám naozaj dobré, kľudné, nemusela som vstávať 10x za noc, ani koliky neboli také strašné ako u iných detí… a napriek tomu som to nezvládala. Zlá, slabá matka.

Že dojčenie bude tak ťažké

Zapálené prsia, rozpraskané bradavky, hrozné bolesti pri každom prisatí, krkolomné polohy, odchádzajúca chrbtica, nekonečné odsávanie, teplé obklady… s dojčením som sa nenormálne trápila. Trápila som sa tak, že som si želala, aby som mlieko stratila a ja som ju nemusela dojčiť. Zase pocity viny, čo som to za matku, že nechcem dieťa dojčiť. Našťastie mi kamarátka posunula kontakt na dulu a laktačnú poradkyňu, ktorá mi ukázala, aké je dojčenie krásne, v akých polohách sa to dá zvládnuť, na čo si dávať pozor pri prisatí… všetko sa upravilo, prsia ma prestali bolieť, Katrinku som dojčila napríklad poležiačky v posteli a zatiaľ som si čítala knihu a konečne som pocítila ten krásny, intímny pocit, ktorý môže mať len matka s dieťaťom počas dojčenia. A dojčím doteraz.

Že mi bude chýbať starý život

Bola som samozrejme neskutočne vďačná, že mám bábätko, ktoré je zdravé a úžasné. Ale… nevedela som sa nastaviť na nový režim, na nový život. Stále som myslela na to, čo by som chcela robiť a nemôžem, do toho staré známe pocity viny, čo som si to vôbec dovolila cítiť, aká som nevďačná a čo by iné dali za to… Chýbali mi nerušené chvíle s knihou (a chýbajú dodnes), návštevy kina, posedenia v kaviarni, nevedela som si predstaviť, ako budem niekam chodiť… Teraz viem, že sa to dá, aj keď s obmedzeniami. Aj knihu si prečítam (hoci to už nie je toľko ako pred Katrinou), aj v kine som bola, aj v kaviarni si posedíme s dcérkou… všetko sa dá… ale je pravda, že som to s ňou vyhrala, lebo Katrinka je kľudné, spokojné bábätko. Neviem si predstaviť, ako by som to zvládla v inom prípade. Ona vedela, že sa má narodiť práve mne a za to som vďačná.

Že sa budem cítiť tak zle pri pohľade do zrkadla

Po pôrode som sa pozrela na svoje brucho a mala som pocit, že mi tam ešte jedno dieťa zabudli. Stále som vyzerala ako tehotná. Po čase to trochu spľaslo, ale keďže som bola v tehotenstve ako balón, ostalo mi veľmi škaredé, ovisnuté brucho s miliónom strií, ktorých sa už asi nikdy nezbavím. Nevadí, budem proste na tigríka. Ale robila som si nádeje, lebo som mala informácie, že z dojčenia sa chudne, a tak som sa tešila, že si budem dojčiť a veselo chudnúť. Figu! Po pôrode ešte išli dole nejaké tie kilá, ale zastavila som sa na jednej váhe, ktorá sa proste odmietala zmeniť. Teraz som skoro pol roka po pôrode a konečne som schudla TRAMTADADAAAA 2 kilá! Ale človek sa učí radovať sa z maličkostí 🙂 No viem, že moje telo už nebude také, aké bývalo. Boky ostanú väčšie, tie strie nezmiznú, prsia sa zmenili… ale… stojí to za to. Lebo toto telo dalo život novému stvoreniu. Aspoň sa snažím na to myslieť vždy, keď nešťastná stojím pred zrkadlom.

Že to bude tak krásne

Napriek všetkým počiatočným problémom a všetkému tomu trápeniu, je materstvo naozaj nádherné. Katrinka je moje všetko, moja najväčšia láska, moja najlepšia kamarátka. Nemôžem ju prestať bozkávať a ovoniavať a keď sa na mňa ráno usmeje… to je ten najkrajší začiatok dňa. Stojí to za to. Za všetko. Za všetky obety, bolesti, za všetky zmeny, za každú striu, jazvu…

Mamičky, nehanbite sa za svoje pocity, aj keď sú negatívne. Nie je nič zlé na tom, keď necítite extázu pri pôrode, keď sa cítite pod psa, unavená, keď máte depresiu… nie je to hanba. Materstvo je pre ženu obrovská zmena. Nie len fyzická, ale aj psychická, zmena životného štýlu. Nie každá žena to dokáže zvládnuť ako vo filme. Nie je všetko tak krásne, ako sa nám to snažia nanútiť. Máme právo si poplakať, pofrflať, máme právo byť unavené, posťažovať sa, máme právo to nezvládať. Nie je nič nevďačné na tom, keď sme nešťastné zo svojho nového tela. Ja som bola z toho všetkého veľmi nešťastná, pretože po bábätku som túžila už roky a keď sa konečne môj sen stal skutočnosťou, cítila som sa skôr ako v nočnej more. Nie je to o tom, že by som nemala rada svoje bábätko. Len to bolo pre mňa veľmi ťažké. Vždy som ťažko zvládala zmeny a na takúto zmenu som nedokázala byť pripravená. Aj teraz mávam ťažké stavy, býva mi smutno, mávam depresie a úzkosti… ale jedno, čo sa musí tomu bábätku nechať je, že mi pomáha to všetko prekonať. Lebo už mám pre koho žiť. Môžem povedať, že konečne som našla svoj zmysel života. Ona mi nedovolí ostať na dne. Jednoducho musím vstať a ísť. A kvôli nej vstanem. Aj o tom bude ďalší článok, o terapii zvanej Bábätko.

A ako materstvo zvládate vy? Alebo sa ešte len na túto úlohu chystáte?

Recenzia / Taťána a Alexandr

Originálny názov: Tatiana and Alexander

Autor: Paullin Simonsová

Vydavateľstvo: Ikar

Prekladateľ: Milena Pellarová

Rok vydania: 2013

Väzba: Hardback

Počet strán: 408

Alexandr Barrington stál před zrcadlem a vázal si červený skautský šátek, ale moc mu to nešlo, protože přitom upíral oči na svou nezvykle zachmuřenou tvář a ústa s povislými koutky. Netrpělivě tahal za cípy, bylo to však marné. Zrovna dneska.

Som plná dojmov. Prednedávnom som dočítala túto knihu a mám pocit, že presne tak, ako po prvom diely, sa budem dlho spamätávať. Príbeh ťažko skúšanej lásky Tatiany a Alexandra mi prirástol k srdcu. Hoci som prvú časť čítala viac ako pred rokom, nezabudla som na ňu. Ostala mi v hlave, ale hlavne v srdci. Veľmi som sa tešila na pokračovanie, bola som zvedavá, čo sa s tými dvoma nešťastníkmi stalo a či im bude šťastie priať.

Pri čítaní tejto knihy je nemožné sa nesústrediť. Príbeh vás tak dokonale pohltí, že máte pocit, že sa nachádzate presne tam – v Rusku, Nemecku, Amerike…. máte pocit, že ste hlavný hrdina/hlavná hrdinka, pretože cítite presne to, čo cítia aj oni. A aj keď viete, že ste v bezpečí domova, aj tak cítite nebezpečenstvo – nie len vojny, ale aj nebezpečenstvo zlomeného srdca a nešťastnej lásky.

“Strach z odmítnutí, úzkost z návratu domu, touha po přijetí a vytouženém razítku byly tak silné, že ve stěnách a na podlahách zustaly a kolem popraskaných okenních tabulek pronikly do zdiva.”

Toto nie je ten typ knihy, ktorú začnete čítať ráno a o pár hodín skončíte. Nie preto, že by príbeh nebol napínavý. Práve naopak. Toto je tak silné čítanie, že sa nedá zhltnúť naraz, musíte ho prežiť, predýchať, nechať si uležať v hlave, spracovať v srdci, nechať to  odbolieť, klipkať očami, aby ste zahnali slzy, cez ktoré nevidíte na písmenká, ukľudňovať rozbúrené emócie, aby ste nedostali infarkt. Pri čítaní príbehu Tatiany a Alexandra dostanete fakt všetko: slzy, úsmev, nádej, zúfalstvo, hnev, silu, rezignáciu, vieru, smútok… ale hlavne strašne veľa lásky. Už z Měděného jazdca vieme, akú nesmiernu lásku k sebe Tatiana a Alexander prechovávali. No až v tomto diely sa naplno prejavuje ich sila a nesmrteľnosť. Ich vôľa žiť, prežiť jeden pre druhého, milovať a obetovať sa.

Zatiaľ čo prvý diel sa celý odohrával v Rusku, tu sa miesta pôsobenia striedajú. Tatiana sa ocitá v Amerike, myslí si, že Alexander je mŕtvy, zatiaľ čo on bojuje o svoj život nie len v Rusku, ale aj v Poľsku či Nemecku. Tatiana však nedokáže zabudnúť. So synom Anthonym sa snaží viesť aký taký život, ale v hĺbke srdca stále dúfa, že Alexander žije a hľadá ho v každom cudzincovi, ktorého ako zdravotná sestra ošetruje. Alexandra zas ženie dopredu túžba po Tatiane, po tom, aby sa znova stretli. O jeho sile vieme už z Měděného jezdca, ale v tejto knihe sa naozaj ukazuje jej intenzita, priam až neskutočnosť. Snaží sa za každú cenu prežiť a to aj v neľudských podmienkach, ktoré zlomili nejedného muža.

“Slepé uličky své fantazie nenáviděl, ale s potěšením si maloval, jak se bude tvářit, až ho uvidí, jak se bude chvět, jak budou chutnat její slzy, jak k němu pujde, možná dokonce poběží.”

Autorka nás príbehom vedie z Alexandrovho aj Tatianinho pohľadu. Cestu začíname s mladým Alexandrom, kde sa dozvedáme o jeho detstve, ako sa dostal do Ruska, spoznávame bližšie jeho rodičov, situáciu, v ktorej sa ocitli a máme možnosť aj lepšie spoznať samotného Alexandra, vďaka čomu lepšie rozumieme jeho láske k Tatiane.

Príbeh je obohatený o spomienky oboch protagonistov – spomienky na ich spoločnú minulosť, ktorá ich drží pri živote a pri zmysloch. Niekomu by to mohlo prekážať, ale ja som bola veľmi rada, že som sa miestami mohla vracať k ich láske. Všetko to do seba oveľa lepšie zapadalo a prirastali mi ešte viac k srdcu. Ani chvíľu som sa nenudila, ani raz som nemala chuť preskočiť nejakú pasáž. A navyše som sa vedela s obidvoma dokonale stotožniť a do Alexandra som sa nanovo zamilovala.

“Když mu Taťána ránu čistila, voják nevydal ani hlásku”

Paullina píše tak nádherným jazykom, miestami mám pocit, že čítam jednu dlhú, srdcervúcu báseň. Dokáže krásne vyjadrovať pocity, zobrazovať myšlienky, že si myslíte, že sú to vaše pocity a váš príbeh lásky. Neraz som mala slzy v očiach, musela som zavrieť knihu aj oči a jednoducho vstrebávať. Paullina dokáže navodiť dokonale intímnu náladu, občas som sa až červenala, ale nikdy to nepôsobilo vulgárne. Vďaka autorke som mohla nie len prežívať úžasnú, veľkú lásku, ale mohla som sa aj čo-to priučiť o histórii, nahliadnuť do fungovania sveta počas Druhej svetovej, urobiť si obrázok o fungovaní vtedajšej spoločnosti, systému.

Ak ste sa pri čítaní prvej časti tešili, že sme sa zbavili slizkého záporáka Dimitrija, tu si znova budete trhať vlasy, lebo Paullina nám ponúka nového sviniara. Neprezradím koho, lebo by to bol veľký spojler a vy by ste prišli o moment prekvapenia. Do toho ďalšie scény plné bolesti a utrpenia, ďalšia smrť, ktorá mnou otriasla, no som totálne odrovnaná.

“Les byl nekonečný a Taťáně připadalo, že urazily desítky kilometru.”

Príbeh končí, presne ako v predošlom prípade, otvorene aj uzavreto zároveň. Jednoducho, chcete vedieť, čo bude ďalej, ale zároveň to vedieť nepotrebujete, lebo si každý utvorí svoj koniec sám. Ja rozhodne chcem vedieť, čo si na nás Paullina pripravila v tretej časti, ale aj možnosť, že to nechám tak, ako to je teraz, pripadá do úvahy. Ale čím viac Alexandra a Tatiany, tým lepšie 🙂

„Sečteno a podtrženo“: Jedno veľké, úžasné čítanie, ktoré vám nedá spávať. Odporúčam všetkým milovníkom romantiky, histórie a akcie chtivým čitateľom.

Moje hodnotenie: 5/5

 

Recenzia / Sabotáž

Originálny názov: Sabotaged

Autor: Dani Pettreyová

Vydavateľstvo: i527.net

Prekladateľ: Mgr. Zuzana Vengliková

Rok vydania: 2017

Väzba: Paperback

Počet strán: 264

Frank sa prebudil na Dieselovo vrčanie. „Ľahni.“ Psy nenávidia čakanie na ráno. Hoci sa presunul na kopec, ďaleko od ostatných mašérov a psy uložil do sena, nevedeli sa dočkať reštartu pretekov, aby sa mohli opäť rozbehnúť.

Autorka Dani Pettreyová nás vo svojej knihe odprevádza na divokú Aljašku, medzi pretekajúcich mašérov, keď Franka neznámy muž oboznamuje s tým, že uniesli jeho dcéru Meg a aby ju dostal späť, musí niečo urobiť. Čo, sa dozvieme až počas príbehu, v ktorom sa na to budú snažiť prísť Kirra a Reef. Kirra je Frankova neter a tak sa s Reefovou pomocou pokúsi vypátrať Meg a zistiť, čo musí Frank na jej záchranu urobiť. Ak to nezvládnu, Aljašku postihne veľká katastrofa.

Sabotáž je piatou a poslednou knihou obľúbenej série Aljašská odvaha. Ja som o nej bohužiaľ doteraz netušila a mrzí ma, že sa mi do rúk dostala až táto posledná časť. Autorka totiž ráta s tým, že postavy už dobre poznáme a tak som počas čítania bola trochu zmätená, o kom to vlastne čítam. Kvôli tomu som sa nevedela s postavami zžiť tak, ako som zvyknutá, zdali sa mi trochu plytké.

“Prví mašéri vyštartovali z dediny Nikolai nadránom – väčšina z nich odpočívala sotva štyri hodiny – kým pomalší pretekári, zaostávajúci aj dvadsaťpäť míľ, iba prichádzali.”

Celý príbeh sa točí okolo vyšetrovania Frankovho prípadu: kde je Meg, kto ju uniesol a prečo a čo bude musieť Frank urobiť, ak ju nestihnú nájsť a kto za tým všetkým vlastne stojí. Kirru a Reefa celý čas prenasledujú dvaja muži, ktorí si nemôžu dovoliť, aby boli prezradení, a tak sú obaja v podstate stále na úteku a v nebezpečenstve (čo ich nakoniec ešte viac zomkne dokopy 😉 )

Počas tohto dobrodružstva vychádza najavo Kirrino trpké tajomstvo a začnú sa s Reefom zbližovať. Máme možnosť sledovať tu vývoj vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorých spojilo nebezpečenstvo, láska k Bohu, ale hlavne dlhoročná náklonnosť k sebe navzájom.

“Načiahol sa ponad stôl a chytil ju za ruku. Jeho dotyk bol príjemne teplý a dodal jej pocit bezpečia.”

Kniha sa mi čítala veľmi dobre a ľahko, pretože obsahuje strašne veľa priamej reči, čo pôsobí veľmi dynamicky a „filmovo“. Nenachádzajú sa tu hluché miesta, stále sa niečo deje, každá informácia vedie k ďalšej a tak máme možnosť pátrať rýchlo a efektívne spolu s hrdinami tejto knihy. Hlavnej dvojici pomáhajú ešte Reefovi súrodenci s partnermi, ktorí všetci pracujú na pretekoch, a viem, že by som ich mala z predchádzajúcich dielov poznať, preto im v príbehu nie je venovaná nejaká väčšia pozornosť. Celý čas som sa cítila, ako keby ma niekto vzal do svojej partie ako nového člena a ja sa len rozkukávam, počúvam rozhovory, ktoré sú všetkým naokolo dôverné, ale ja si z nich musím poskladať zmysluplnú skladačku, čo však nie je nemožné, možno len trošku otravné. Takže, ak ste čítali aj predchádzajúce diely, vy tento pocit mať nebudete a budete sa cítiť ako doma, v partii dobre známych priateľov.

Dej je popretkávaný peknými myšlienkami duchovného rázu, hrdinovia sa vo svojom trápení obracajú na Boha a tak aj nám pripomínajú, že na svete nie sme sami, že je tu niekto, kto nás bezvýhradne miluje, stačí len veriť, že všetko bude dobre a tak, ako má byť. Občas mi to tam síce pripadalo trošku silene vložené, účelovo, ale väčšinou mi tieto myšlienky samej padli vhod.

“Kirru zaplavila vlna strachu a vzápätí nádeje.”

Nestáva sa mi to často, alebo skoro vôbec, ale tu mi trochu prekážala tá romantická zložka príbehu. Nieže by príbeh Kirry a Reefa nebol pekný, ale nezdal sa mi prirodzený. Všetko mi to prišlo akési prirýchle a málo precítené. Ale je dosť možné, že bude chyba zase v tom, že som nečítala predošlé knihy. Jednoducho som nechápala, prečo sa zrazu majú radi 🙂 O Reefovi som sa tu dozvedela strašne málo, o Kirre už trošku viac, ale len v jednom smere. Veľmi mi chýbalo zoznamovanie sa s osobnosťami hlavných protagonistov. Tak isto ako hlbší pohľad do vyvíjajúceho sa vzťahu medzi nimi dvoma. Ale… musím sa ešte pozastaviť nad Reefom, pretože sa správal ku Kirre naozaj krásne a rozprával jej krásne veci, ktoré stoja za čítanie 🙂

Celkový dojem z knihy je príjemný, určite nikoho neurazí, a ak si potrebujete oddýchnuť pri troške romantiky a light krimi zápletke, toto je to pravé pre vás. Odporúčam ju čítať počas horúcich letných dní, napríklad na dovolenke na pláži, aby ste sa príjemne schladili. 🙂

Moje hodnotenie: 3/5

Za recenzný výtlačok zo srdca ďakujem vydavateľstvu i527.net

Ďalšie časti série Aljašská odvaha nájdete na stránke i527.net. Knihu si môžete kúpiť tu: Sabotáž, Kumran.sk alebo Martinus.sk.

Recenzia / Skôr než odídeš

Originálny názov: Before You Go

Autor: Clare Swatmanová

Vydavateľstvo: Ikar

Prekladateľ: Zuzana Dudíková

Rok vydania: 2017

Väzba: Hardback

Počet strán: 312

Bol horúci deň a jasné slnko ostro kontrastovalo s pochmúrnou atmosférou. Zoe s bledou bezvýraznou tvárou vyliezla z čierneho auta a na vratkých nohách kráčala k nízkej tehlovej budove. Jej matka Sandra za ňou pobehla a chytila ju pod pazuchu.

Zoe a Ed tvorili pár dlhé roky. Veľa si toho preskákali, no ich vzťah škrípe. Do ich života však vstúpi osud a Ed zomiera. Zoe je zničená a po tom, čo sa buchne do hlavy, sa zobudí o 20 rokov mladšia, v deň, keď sa zoznámila s Edom. Dostala šancu niečo napraviť? Zoe sa vracia na rôzne miesta v rôznych časoch, vždy v nejaký dôležitý moment, ktorý s Edom prežili. Podarí sa jej niečo zmeniť?

Skôr než odídeš je citlivá sonda do vzťahu dvoch ľudí. Pozeráme sa na pár mladých ľudí, ktorí musia prejsť mnohými problémami, ale vďaka svojej vzájomnej láske to všetko vždy zvládajú. Niekedy je to ťažšie, no vždy sa snažia to kvôli sebe vyriešiť.

“Uvažovala som nad možnosťami, čo zmeniť. Bolo ich veľa.”

Po Edovej smrti dostane Zoe neuveriteľnú šancu – môže ho znova vidieť, prežiť s ním krásne dni, ale aj tie horšie. Osud sa jej snaží čosi naznačiť. Že nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá a že druhá šanca občas zmení maličkosť, ktorá stačí na väčšiu vec.

Téma cestovania v čase ma vždy fascinovala. Občas si želám aj ja vrátiť čas, spraviť niečo inak. No bolo by to lepšie?  Dá sa minulosť vôbec zmeniť? Clare Swatmanová sa s touto myšlienkou snažila celkom pohrať, no na môj vkus do toho nedala všetko, čo sa dalo. Rozčuľovalo ma, že Zoe trvalo strašne dlho, kým sa vôbec odhodlala niečo meniť a že sa tie dni snažila prežiť tak, ako ich prežívala predtým. Tému cestovania v čase autorka poňala trošku povrchnejšie, alebo lepšie povedané, pozerala sa na ňu jedným smerom. Rozoberá iba vzťah Eda so Zoe, teda môžeme nahliadnuť do ich súkromia a odhaľujeme, ako to medzi nimi fungovalo. Clare sa hlbšie nezaoberá primárnym cestovaním v čase, ako by to celé mohlo fungovať a ovplyvňovať prítomnosť či budúcnosť. Tá sci-fi stránka veci mi tam trochu chýbala, kvôli tomu je táto kniha takmer obyčajným romantickým príbehom. No napriek tomu je tento príbeh veľmi pekný. Preto ak hľadáte knihu o cestovaní v čase, toto nie je to pravé orechové, ale ak si chcete prečítať citlivý román o krehkosti vzťahov, určite siahnite práve po tejto knihe.

“Stála som pred zrkadlom a študovala svoju tvár. Vlasy som mala svetlé, nakrátko ostrihané a s rovnou ofinou.”

Zoe sa musí nechať, že sa ako vrátená v čase vedela správať naozaj dospelo a zrelo, všetko to brala s prehľadom, rozumne, niektoré chvíle si vedela užívať práve preto, že vedela, čo príde, niektorým udalostiam sa jej podarilo vyhnúť kvôli jej vedomiu, čo jej správanie v minulosti spôsobilo. Takže sa naozaj správala ako 38 ročná žena v tele dvadsiatničky. Toto bolo veľmi reálne, za čo autorke tlieskam, pretože psychologické vykreslenie postavy zvládla výborne.

Na Eda v minulosti som sa veľmi tešila. Bola som zvedavá, čo za osudového muža to bolo. A bol to presne ten typ, čo vám dokáže zlomiť mladé srdce, avšak nie tou prvoplánovou cestou, ale pôsobil naozaj veľmi reálne a živo. Takého Eda pozná väčšina z nás. Bol to naozaj dobrý chlap, obetavý, citlivý a bolo veľmi vidno, že Zoe naozaj miluje, lebo v opačnom prípade by sa v niektorých situáciách zachoval inak. To sa mi na ňom najviac páčilo. Tá jeho vnútorná krása a sila.

“V ten večer sme išli spať neskoro, jednak preto, lebo sme sa celý večer rozprávali, a jednak preto, lebo som sa bála, čo sa stane, keď zaspím.”

Neviem prečo, Skôr než odídeš mi veľmi pripomína knihu Predtým ako som ťa poznala. Je tam tá podobná atmosféra a pre mňa trošku sklamanie, pretože aj napriek tomu, že to všetko bolo strašne krásne a citlivé, nerozložilo ma to natoľko, ako by mohlo. Koniec som predvídala, a asi budete aj vy, no aj napriek tomu mi po líci skanula slza, bola som úprimne dojatá. Niektoré veci by som napísala inak, ale aj tak to bola jedna z nadpriemerných kníh, ktorá stojí za prečítanie.

Odporúčam všetkým romantikom, ktorí túžia zmeniť niečo vo svojej prítomnosti.

Moje hodnotenie: 4/5

Za recenzný výtlačok z knihomoľského srdca ďakujem vydavateľstvu Ikar.

čítaj.to / Labyrint túžby

Ak máte chuť prečítať  si knihu, ktorá sa okrajovo venuje filozofickým otázkam, obsahuje submisívnu hrdinku a trochu tajomna, toto maličké “dielo” je ako stvorené pre vás. Pre mňa však nie. Prečo? Dozviete sa po kliknutí na tento odkaz.

Recenzia / Selekcia

Originálny názov: The Selection

Autor: Kiera Cassová

Vydavateľstvo: CooBoo

Prekladateľ: Martin Polakovič

Rok vydania: 2014

Väzba: Hardback

Počet strán: 312

Keď sme si na pošte vyzdvihli ten list, mama bola v siedmom nebi. Už predtým sa rozhodla, že všetky naše problémy sú vyriešené,raz a navždy za nami. Veľkým háčikom v jej dokonalom pláne som bola ja. Nepovažovala som sa za obzvlášť neposlušnú dcéru, ale tu sa moja trpezlivosť končila.

Tak dlho som sa na ňu tešila. Nádherná obálka, zaujímavá anotácia…no nie je všetko zlato, čo sa blyští.

America Singerová je päťka. Nevadí, že neviete, čo to znamená, počas čítania to jednoducho pochopíte. Napriek jej odporu je vybraná do Selekcie – akejsi reality show, kde si princ Maxon má spomedzi tridsiatich piatich dievčat vybrať svoju nevestu. Áno, niečo ako tie americké reality shows, kde si milionár vyberá spomedzi vydajachtivých žien. A ešte to je skrížené s Hunger Games. Znie to divne, lebo veď nejde o vraždenie maloletých, ale je to tak. Máme tu Katniss v načančaných šatách a v blahobyte.

“Zastal a hľadel na mňa. Z jeho tváre som nevedela nič vyčítať. Obavy? Výčitky?”

Okolo Selekcie sa v mojom okolí diali veľké veci. Všetci boli natešení, nadšení a každý ma presviedčal, že sa mi to určite bude páčiť. A ja som nemala dôvod neveriť. Áno, páčilo sa mi to, ak to beriem ako takú rozprávočku na odreagovanie. Ak by som to mala brať ako kus literatúry, tak to u mňa nevyhralo.

Kiera Cass je tak zvláštne nevypísaná. Miestami mi to pripadalo strašne amatérske písanie, také tínedžerské povedačky. Jednoduché myšlienky, jednoduchý dej. Ale má potenciál, lebo aj napriek tej amatérskosti a jednoduchosti vás ten príbeh dostane. To proste nejde, aby sa vám to svojim spôsobom nepáčilo, aby ste nemysleli na Maxona, na to, aby America nerobila somariny a aj napriek obrovskej predvídateľnosti ste radi, že to čítate a chcete viac. Prečo?

“Hľadela som von záhradou a periférne som videla, že sa na mňa Maxon pozerá. Jeho tvár bola veľmi blízko.”

Lebo ktorá by si neželala zaujať princa? Ktorá by nechcela byť výnimočná spomedzi mnohých? Všetky tie krásne šaty, starostlivosť, prechádzky v záhrade… a do toho výnimočný Maxon. Princ, ktorý je lepší, ako sa na začiatku zdá, je pozorný a milý, vysoký, pekný a dáva jasne najavo, čo k vám cíti. A ešte je aj ochotný počkať a byť váš kamarát! No čo viac si môže dievča priať?

Ich vyvíjajúci sa vzťah sa mi páčil. Na jednej strane „papuľnatá“ America, ktorá nemá čo stratiť a tak je teda prirodzená, veď sa nemusí na nič hrať, na druhej strane Maxon, neskúsený princ, ktorý vie rozosmiať ale aj utešiť a toto je jeho jediná šanca nájsť svoju spriaznenú dušu. Vieme, ako to skončí. Tu sa nedá spojlerovať, lebo nie sme hlúpi, proste to inak ani nemôže byť. A tak tým dvom holúbätkám držíme palce a v kútiku utierame slzičku pri každom intímnom rozhovore.

“Hoci som si nebola úplne istá, komu patrí moje srdce, od žiarlivosti ma pichlo pri srdci.”

Okrem nich tu robia „křoví“ aj vedľajšie postavy, samozrejme, ale mne pripadali strašne ploché a nedôležité. Teda až  na Aspena, zamotávača ľúbostných trojuholníkov, Celeste, lebo všade musí byť potvora a slúžok, ktoré slúžia skôr na vykreslenie Americinej povahy. Pekná rozprávka. Zase niečo na štýl Popolušky. A tú ja mám veľmi rada.

Odporúčam všetkým beznádejným romantičkám, ktoré stále veria na rozprávky.

Moje hodnotenie: 3/5

 

Recenzia / Zavri oči a snívaj

Originálny názov: DREAMOLOGY: A Love Story

Autor: Lucy Keating

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Klára Kruteková

Rok vydania: 2016

Väzba: Paperback

Počet strán: 272

Som priamo v strede Great Hall v Metropolitnom múzeu umenia, presne meter pred vstupom do egyptského krídla, kde som sa na oslave svojich desiatych narodenín povracala.

Ja som úplne nadšená! Už dlhšie som po tejto knihe pokukovala, lebo téma snenia je mi veľmi blízka, snívam totiž okrem noci aj vždy, keď sa to len trošku dá. A bola som strašne zvedavá, čo pre mňa autorka pripravila. Čakala som… ani neviem, čo som vlastne čakala. Anotácia mi sľubovala zaujímavú tému a romantiku a to som aj dostala 🙂

Hlavnou témou tohto príbehu je snenie a rozdiel medzi snom a realitou. Hlavná hrdinka, Alice, sa celý život utieka k svojim snom, v ktorých môže byť s Maxom, šťastná a v bezpečí. Keď potom Maxa stretne v skutočnom živote, je právom celá bez seba. Veď ako by sme sa cítili my, keby sme zrazu niekde na ulici stretli toho svojho vysnívaného? Alice samozrejme očakáva, že to bude také, ako v snoch, ale realita je trošku iná. Max nie je taký, ako v nočných dobrodružstvách a zo začiatku sa tvári, že Alice vidí prvý krát v živote. Ale pravda na seba nenechá dlho čakať, vyjde najavo, že aj Max rovnako sníva o Alice. Ako je to všetko možné? A čo s tým, že sa ich sny začínajú pomaly vkrádať aj do reality? A čo s tou všetkou nočnou láskou? Je možné, že sa budú mať radi aj v bdelom stave?

“Prekvapí ma, ako môže také malé gesto znamenať tak veľa. Ako si často neuvedomíte nervozitu a smútok, ktorý v sebe držíte, až kým ho dotyk milovanej osoby zrazu nevypustí.”

Spolu s Alice a Maxom sa vydáme na dobrodružnú cestu za pravdou, zisteniami a za láskou. Spolu s nimi pomaly zisťujeme, ako je to možné, že majú spoločné sny a čo s tým treba urobiť. A okrem toho sa po každej prečítanej strane viac a viac zamilovávame do každej jednej postavy a najmä do tých dvoch beznádejných „snílkov“.

Romantika v tejto knihe funguje skvele. A autorka nám z nej načerpala poriadnu porciu 🙂 Lebo nestačí len tá romantika v skutočnom živote, my tu môžeme nadšene vzdychať aj nad tou romantikou snovou. Lebo v snoch tí dvaja zažívajú tak rozkošné dobrodružstvá, že im tie sny aj závidím. A ich realita? Raz hore, raz dole, ale vždy je to skvelé a čítala som o tom s radosťou a dychtivo.

“A zrazu som si uvedomila, že aj ja som sa uvoľnila. Uľavilo sa mi, keď som mu všetko vyrozprávala.”

Postavy sú napísané veľmi dobre. Alice, presne ako Alica v krajine zázrakov, je tak sladko divná a stratená vo svojich snoch, ale zároveň pôsobí veľmi reálne. Autorka sa vraj nechala inšpirovať sebou, pretože majú toho spoločného viac než dosť. Obdivovala som, aké sny si dokázala vymyslieť, že to celé pôsobilo krásne surrealisticky a v takej ľahkej, mladej forme, to konkuruje všetkým tým surrealistom, ktorých čítam veľmi rada. To prelínanie medzi snom a realitou, aj ja sama som bola občas zmätená, ale hlavne ohromená a očarená a trošku aj znepokojená. Max je ten chlapčenský hrdina, ktorého nejde nemať rád a ja sa so slzami v očiach pýtam, či takí chlapci existujú fakt len v knihách a snoch? Okrem toho, že bol krásny a charizmatický, bol aj múdry, inteligentný a okrem IQ netrpel ani nedostatkom EQ a to sa cení. Pretože vedel byť aj citlivý, aj si stáť za svojím a hlavne vedel človeku robiť dobre a povedať či urobiť to, čo ten druhý potrebuje a ani mu to nerobilo problém (narážam na ten bohovský koniec). Hlavným hrdinom sekundujú aj veľmi sympatické hlavné postavy – dobrodružný Oliver, vždy pripravený na nejakú vylomeninu; prostoreká Sophie, Alicina najlepšia priateľka, ktorá sa riadi heslom „čo na srdci, to na jazyku“ a Alicin otec, zabudnutý vo svojom duševnom neporiadku. A takmer by som zabudla na Celeste, Maxovu frajerku, ktorá je prototypom tej obľúbenej a dokonalej dievčiny, no s tým rozdielom, že tu je naozaj  milá a sympatická.

Na knihe je veľmi sympatické, že autorka uštedrila týmto mladým ľuďom ešte v detstve rany, s ktorými sa musia pasovať a vyvíjať sa s nimi, čeliť im a učiť sa z nich, ale nenechala ich nezmyselne sa príliš trápiť. Obaja sú kvôli tomu ešte sympatickejší a máme chuť ich poriadne objať.  A v určitej časti mi to pripomínalo Večný svit nepoškvrnenej mysle.

“Láska vás asi robí krajšími.”

Celkový dojem z tejto knihy je nadpriemerný, čítala sa ľahko, autorkin štýl je svieži a vtipný a dokáže úžasne opísať neopísateľné pocity, presne tak, že viem, čo mám cítiť a opísala by som ich rovnako. Ústredná dvojica je jednoducho rozkošná, fandíme im od začiatku až do konca, ktorého som sa trochu obávala, lebo sa zdalo, že budem strašne plakať, našťastie to Lucy celé zachránila a ja som síce plakala, ale od dojatia.

Odporúčam všetkým beznádejným rojkom, romantikom a tým, ktorí sa cítia opustene.

Moje hodnotenie: 5/5