Čitateľské myšlienky / Mapa, ktorá vedie k tebe

Nikto nespravil takú dokonalú fotku z promócie na Amherst College v Massachusetts, na ktorej si s dvoma najlepšími priateľkami, ako tvoja mama. Tvoja mama, hoci je povestná tým, že nevie narábať s fotoaparátom a neznáša, keď ju niekto požiada, aby ho odfotila. Zrejme do nej vložila všetku materinskú mágiu, kým ťa dospelosť navždy odveje.

Heather práve ukončila vysokú školu a o svojom živote má jasnú predstavu. Po škole si oddýchne pri cestovaní po Európe a potom sa pustí do dospelého života v banke v New Yorku. Heather mala vždy všetko naplánované, dopodrobna premyslené. Ale keď do jej života vnikne živel v podobe Jacka, ktorý cestuje podľa denníka svojho starého otca, je na čase svoje plány prehodnotiť a pridať na mapu aj zopár neplánovaných miest. Ako to však dopadne, keď sa stretnú dva tak odlišné svety?

“Lenže nič ešte nebolo otvorené. Končili sme zábavnú noc, ktorá sa postupne menila na pochod do pekla. Stále som sa cítila opitá a unavená.”

Milujem knihy o cestovaní. O cestovaní, kde okrem sveta hrdinovia spoznajú aj sami seba. Svoje pravé ja, svoje ozajstné túžby, zmysel života.

Milujem knihy o cestovaní aj preto, lebo ja sama sa k cestovaniu nedostanem a tak aspoň prostredníctvom kníh môžem spoznávať krajiny, po ktorých by som chcela chodiť. Našťastie mám tak veľkú predstavivosť a fantáziu, že sa často cítim tak, akoby som tam naozaj bola a prežila zážitky, o ktorých len čítam. Niekedy vôbec netuším, čo je skutočnosť a čo len výplod mojej fantázie… ale to asi všetci knihomoli poznajú 🙂

“Naše oči sa k sebe prilepili. Nebolo to na vrchole hory ani na brehu modrého oceánu či na rozkvitnutej lúke. Bolo to v centre Krakova.”

Hlavní hrdinovia v tejto knihe sú mi od začiatku menej sympatickí. Pretože ich zoznámenie bolo trochu zvláštne, z ich prvého rozhovoru som bola v rozpakoch. Neviem, či by som dala Jackovi druhú šancu urobiť dobrý prvý dojem, ale možno, keby ma veľmi presviedčal… 🙂 Ale v knižnej podobe som mu šancu dala a dobre som spravila, lebo sa z neho vykľul ozajstný sympaťák s dobrodružnou a sentimentálnou dušou. Veď cestovanie na základe denníka starého otca nemôže byť iné, len sentimentálne a hrozne romantické. Svojou dušou dobrodruha a človeka, čo žije pre prítomný okamih, očaril aj pragmatickú Heather, ktorá si potrebuje všetko dopredu naplánovať (haló, to píšete o mne?). Heather sa zrazu rozhodne upustiť od svojich cestovateľských plánov a stráviť čas s Jackom na miestach, ktoré ani nechcela navštíviť. Ale veď prečo nie? Čo je zlé na troche nevyspytateľnosti? Hlavne, ak sa po prázdninách plánuje vrátiť zase do svojich koľají a žiť život, aký má pripravený. A keď sa tá zmena týka cestovania s krásnym a milým mužom… však? 🙂

Jack ju niektorými svojimi výrokmi o živote v klietke zvanej „veľkomesto“ vie poriadne rozčúliť, ich vzťah je raz hore, raz dole, záleží, čo komu vykĺzne z úst. Veď nie je jednoduché zohrať sa aj v dlhoročnom vzťahu, nie to v takom, ktorý sa práve začína rozvíjať. Obaja majú odlišné predstavy o živote a ako by mal byť prežitý. No láska je o kompromisoch. Ale ktorý kompromis je ten pravý? Vždy je niekto, kto sa musí prispôsobiť trochu viac.  Niekedy to, čo sa zdá ako lepší nápad, môže byť fiaskom…

“Pri západe slnka ma Jack zobral zasadiť strom.”

Nechcem nič prezrádzať. Len poviem, že sa budete rozčuľovať, prečo sa stalo, čo sa stalo. A budete plakať. A budete tým dvom tvrdohlavcom držať palce a budete na nich kričať, nech už sa konečne spamätajú a budete sa  na nich usmievať a kričať „no konečne!“

Lebo taká to je kniha. Že vám nedá spať a budete musieť nad niektorými vecami rozmýšľať. Že nie je všetko také jednoduché, aké sa to napíše a že občas život pripraví niečo, na čo vôbec nie sme pripravení. Už záleží len na nás, ako sa s tým vysporiadame.

Ak máte radi knihy, kde sa dvaja hľadajú, aby sa našli na cestách a občas sa sami sebe aj stratili, čítajte Mapu, ktorá vedie k tebe. Mňa moja čitateľská mapa zaviedla k tejto knihe a som rada za túto skúsenosť.

Precestované krajiny:

• Holandsko
• Poľsko
• Francúzsko
• Taliansko
• Česko
• Bulharsko

Akú knihu, kde hrdinovia cestujú, ste naposledy čítali vy? Napíšte mi do komentárov 🙂

Originálny názov: The Map That Leads To You

Autor: J. P. Monninger

Vydavateľstvo: IKAR

Prekladateľ: Oľga Kralovičová

Rok vydania: 2018

Väzba: Hardback

Počet strán: 376

Krásna cesta k zlomenému srdcu / Končí sa to nami

Originálny názov: It Ends With Us

Autor: Colleen Hoover

Vydavateľstvo: IKAR

Prekladateľ: Andrea Vargovčíková

Rok vydania: 2018

Väzba: Hardback

Počet strán: 320

Sedela som obkročmo na rímse dvanásťposchodovej budovy, nohy sa mi hompáľali vo vzduchu, a hľadela som na Boston. Rozmýšľala som o samovražde.

Pred tým, než som túto knihu začala čítať, som o nej nevedela nič, okrem toho, že ju napísala Colleen Hoover, a teda som si bola istá, že ju musím čítať. Lebo Colleen je záruka skvele napísaného príbehu, dychberúcich romantických chvíľ, úžasných bozkov a zlomených sŕdc. A som rada, že som o nej nič nevedela, lebo o to lepší bol ten zážitok z toho, do čoho ma to zase tá Colleen dostala.

Hlavná hrdinka, Lily, nemala ľahké detstvo. Na otca nemá práve najkrajšie spomienky a tak po jeho smrti opustí svoje rodné mesto a sťahuje sa do Bostonu. Tu spoznáva Ryla, úspešného a sexi chirurga, ktorý jej totálne zamotá hlavu. A ona jemu. Jednoducho, niet cesty späť.

“Stŕpla som. Bol blízko, cítila som jeho teplý dych v studenom vánku. Tvár mal iba pár centimetrov od mojej, bála som sa naňho pozrieť.”

Colleen opisuje začiatky ich vzťahu, ktorému sa obaja tak trochu bránili, získavanie si vzájomnej dôvery, zamilovávanie sa a všetko to, čo k takémuto príbehu patrí. Okrem toho spolu s Lily čítame jej starý denník, v ktorom nám odkrýva veľkú časť svojej duše. Dozvedáme sa čosi o jej minulosti, o udalostiach, ktoré formovali jej osobnosť, o udalostiach, ktoré ju priviedli práve tam, kde teraz je.

Vzťah s Rylom je krásny, zdá sa ideálny. Ryle je úžasný hrdina, musím povedať, že som sa doňho zamilovávala spolu s Lily a závidela som jej ho. Keď prišli prvé problémy, trochu ma to prekvapilo a bolo mi to ľúto, lebo Colleen jednoducho nepíše o problémoch typu „pozrel sa na mňa nejako divne, určite má inú alebo je vlkodlak…“. Tí, ktorí máte čo-to od Colleen prečítané, viete, že svoje dokonalé romance popretkáva vždy  s takými životnými drámami, ktoré vám zaručene zlomia srdce a navyše, sú to také problémy, ktoré sú naozaj reálne, uveriteľné, veľmi vážne a o to bolestnejšie.

“Mykla som sa, nechcela som dopustiť, aby sa mi jeho slová dostali pod kožu.”

Kde som to skončila? Aha, Ryle… Ryle je úžasný. Aspoň na prvý pohľad. Práve preto, že sa zdá byť tak dokonalý, ma to sklamanie tak nesmierne bolelo. Veľmi mi bolo ľúto, že to Colleen takto napísala, chvíľu som sa na ňu aj hnevala, že mi zničila tak sladkého hrdinu. Aj keď mu dala dosť dobrý dôvod, ktorý je ďalším momentom, kedy sa moje srdce rozštiepilo, stále to dosť bolelo a nechcela som sa s tým zmieriť. Ale bohužiaľ, taký je život.

Pri čítaní Lilyných denníkových zápiskov spoznávame jej kamaráta Atlasa, s ktorým sa jej spájajú krásne ale aj bolestivé spomienky. Atlas (dosť zaujímavé meno) je tiež dosť super hrdina. Od začiatku som ho mala rada a rovnako mi bolo ľúto, čo sa stalo (to sú namotávačky, čo? Jednoducho si to musíte prečítať, inak sa nedozviete, čo to tam tá Colleen vlastne popísala 🙂 ). Bol obrovskou súčasťou Lilynho života a dá sa povedať, že stále je.

“Doľahla na mňa závažnosť tej chvíle. Nasledovala ju ťažoba a gniavila každú bunku vo mne.”

Takže tu máme super hrdinku, ambicióznu ženu plnú snov, plánov, ktorá je silná práve vďaka tomu, čo všetko už prežila. Potom je tu super hrdina, ktorý nám láme srdce. A ďalší super hrdina, ktorý nám láme srdce druhýkrát. A ešte tu máme jeden úžasný príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktorý nám láme srdce tretíkrát a po dočítaní knihy sme schopní akurát sa tak schúliť do klbka niekde na podlahe, cucať si palec a plakať. Taká to je kniha. Silná, krásna, bolestivá a viete, čo je na nej najlepšie? Že vás tak trochu zmení. Aspoň mňa zmenila. Možno vás naučí viac si vážiť samých seba. Možno vás naučí, ako byť silnejší. Ako sa správne rozhodnúť. Lebo názov knihy, ktorý sa ocitne aj v jednej vete v príbehu, je pre mňa veľmi silný a strašne som plakala, keď mi došiel celý jeho zmysel.

Tak ak ešte váhate, či sa do „hooverovky“ pohrúžiť, toto je moja odpoveď: zoberte si tú knihu, zamknite sa, nech vás nikto neotravuje, prichystajte si balík vreckoviek a ponorte sa do príbehu. Nič viac vám netreba.

Moje hodnotenie: 5/5

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Ikar a Bux.sk

Vy si môžete knihu kúpiť tu:

 

Rozlúčka s Dublin Street / Mesačné svetlo na Nightingale Way

Originálny názov: Moonlight on Nightingale Way

Séria: Dublin Street

Autor: Samantha Youngová

Vydavateľstvo: IKAR

Prekladateľ: Andrea Vargovčíková

Rok vydania: 2017

Väzba: Hardback

Počet strán: 344

Neveriacky som hľadela na svetloružové tangá zavesené na zábradlí na poschodí, o ktoré som sa delila s novým susedom. S tým som ešte nemala česť. Ak nepočítam predošlú noc, keď ma pri práci vyrušilo jačanie vychádzajúce spoza jeho dvier.

Grace má za sebou ťažkú minulosť, o ktorú sa jej postarala jej vlastná rodina. Teraz je z nej sebavedomá mladá žena, ktorá si nenechá ubližovať. Určite si nič nechce začať s novým susedom Loganom, drzým sexsymbolom, ktorý ju vie vytočiť do nepríčetna. Avšak jedna udalosť ich nechtiac spojí a tak sa musia zblížiť, či chcú, alebo nechcú. Logan však tiež nie je taký drzý macho, ako sa na začiatku zdá. Má za sebou temné časy, ktoré formovali jeho osobnosť. A teraz prichádza na rad zodpovednosť, s ktorou nerátal.

Od Samanthy mám všetky knihy, ktoré u nás zatiaľ vyšli. Niektoré sú lepšie, iné slabšie, ale vždy viem, čo od jej kníh očakávať a tak nemôžem byť príliš sklamaná. Séria Dublin Street nám robila spoločnosť cca 4 roky a teraz prišiel čas rozlúčiť sa s našimi obľúbenými hrdinami. Tak ako aj v predchádzajúcich knihách, aj tu sa stretávame so všetkými postavami z tejto série. Neviem ako vám, ale mne to už trošku liezlo na nervy, hlavne preto, že to bolo dosť veľké množstvo postáv a pomedzi všetky tie knihy, čo som čítala, som si samozrejme nezapamätala presne, kto bol kto (okrem Joss a Bradena, samozrejme) a už som sa v tom občas dosť strácala. Niektoré scény mi prišli zbytočné, silené, len aby tam tie postavy boli všetky napratané a čitateľovi to nedáva nič, len chaos v hlave. Občas aj bolehlav. Lebo tie rozhovory o ničom ma už tak trochu fyzicky boleli. Druhá vec, ktorá mi na Samanthiných knihách prekáža, je tá nekonečná dokonalosť. Všetky postavy sú krásne, sexy, úspešné, úžasné… ono je to potom už dosť nuda, no nie? Koho by bavila všetka tá dokonalosť.

“Pred dverami stála vysoká, dlhonohá, dobre vyvinutá blondína v úzkych džínsoch, na ihličkách a v obtiahnutom svetri s hlbokým véčkovým výstrihom, ktorý poskytoval výhľad na veľmi pekný dekolt.”

Ale… keďže som Samanthina fanúšička, nemohla som sa na ňu hnevať, predsa len, je to posledná kniha a my sa s tým dokonalým svetom musíme rozlúčiť a teda som bola trošku sentimentálna, odpustila som jej veľa.

U Samanthy som zvyknutá na dokonalých alfa samcov, ktorí by sa mali automaticky dostať na môj Hriešny zoznam. Avšak… na Loganovi mi čosi prekážalo. Nie že by nebol krásny a sexy a všetko to dookola…. ale napriek tomu, ako ho Samantha vykresľovala, sa mi zdal slabý ako osobnosť. Niektoré jeho činy mi dosť prekážali, nevedela som ich ospravedlniť, a to ani nehovorím o Grace, tú som chcela občas reálne udrieť, nech sa spamätá. Ale tieto všetky nedostatky vyvažuje atmosféra, na akú sme v tejto sérii zvyknutí. Vieme, že sa môžeme tešiť na horúce chvíle, romantické gestá, rodinné aj iné drámy, riešenie osobných problémov… a vieme, že postavy z toho vždy vyviaznu úplne perfektne. Môže to byť motivujúce aj otravné, stačí si vybrať, záleží, ako to budete vnímať vy.

“Keď som sa vrátila, opieral sa o záhlavie postele, prepotené tričko mal vyzlečené.”

Problémy, ktoré sme museli riešiť v tejto knihe, sa mi zdali trošku zvláštne v tom, že tie riešenia šli strašne ľahko, všetko bolo zase príliš dokonalé. Ale, občas potrebujeme čítať aj takéto „motivačné“ knihy, trošku si oddýchnuť, odpútať sa od problémov, ktorým musíme čeliť v skutočnom živote.

Nie je to Samanthina najlepšia kniha. Ja by som ju zaradila k jej najslabším. Ale keďže je to posledný diel, neviem byť objektívna. A ešte za ten koniec si Samantha odo mňa uričte zaslúži jednu hviezdičku navyše. Lebo pri dočítaní knihy sa môžeme cítiť spokojne, dokončene a navyše si aj môžeme predstavovať vlastné pokračovania.

“Zamiešali sme sa do davu ľudí, ktorí sa smiali, rozprávali a občas do nás narážali.”

Po tejto knihe mám však chuť si znova prečítať Dublin Street, aby som si pripomenula, prečo som sa vlastne do Samanthiných kníh zamilovala. A na to sa veľmi teším 🙂

 

Moje hodnotenie: 3/5

Za knihu veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu IKAR. Vy si ju môžte kúpiť tu:

Čítali ste už niečo zo série Dublin Street?

Dokonalá knižná romantika / Doslova

Originálny názov: Literally

Autor: Lucy Keatingová

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Klára Kruteková

Rok vydania: 2017

Väzba: Paperback

Počet strán: 224

Bola nedeľa popoludní 15.02 a ja som si mala poupratovať izbu. Nie preto, že by tam bol neporiadok. Nikdy tam žiadny nebol. Nie preto, že by mi to prikázali rodičia. Nikdy mi to nekázali. Ale preto, že to svietilo v mojom kalendári. Žlté na bielom.

Anabelle žije v Benátkach v Kalifornii so svojimi rodičmi, bratom a otravným psom. Jej život je, zdá sa, dokonalý. Anabelle si život dokonalým robí. Všetko má vždy dopredu naplánované, odôvodnené, nič nenecháva na náhodu. Je výbornou študentkou a zdá sa, že ju nič nemôže prekvapiť. Ale len do chvíle, než do jej triedy zavíta autorka bestsellerov Lucy Keatingová, ktorá jej prezradí, že Anabelle je len hrdinka v jej knihe a Lucy naozaj riadi jej život.

Anabelle tomu, samozrejme, nechce veriť. Najmä nie teraz, keď sa dozvedela, že jej rodičia chcú predať dom, v ktorom odjakživa bývala, pravdepodobne sa rozvedú, ale hlavne, keď jej do života vstúpi pre ňu dokonalý chalan, Will.

“Mal v tvári niečo zvláštne. To, ako stál s bradou dohora a vystretými plecami.”

Will sa len teraz prisťahoval do mesta a naozaj sa k Anabelle hodí. Je rovnako organizovaný, čistotný, krásne vonia a vždy vie, čo povedať. Nie ako Elliot, bratov kamarát, ktorý ju odjakživa rozčuľoval, chodí snáď rok v tom istom tričku a večne sa poneviera u nich v dome.

Takže… Anabelle sa zdá myšlienka, že by niekto písal jej život, absurdná. Ale čo ak na tom niečo naozaj bude? Začína si všímať rôzne náznaky, ktoré ju vedú k myšlienke, že Lucy nie je len bláznivá spisovateľka. Vykazuje totiž základné znaky Keatingovej kníh.

“O pár minút neskôr som začula jemné klopkanie na kuchynské dvere a zbadala Willa, ako sa na mňa škerí s rukami vo vreckách.”

Anabelle nevie, ako túto skutočnosť spracovať. Má zmiešané pocity, kedy sa jej táto predstava nepáči, na druhej strane jej to aj trochu vyhovuje. Will je predsa úplne podľa jej predstáv, tak čo je na tom, že ho pre ňu napísala nejaká spisovateľka?

Ale priznajme si, vám by sa to páčilo? Na chvíľu je takáto dokonalosť fajn, ale dlhšiu dobu by som ju asi nezvládla. Veď bez čiernej by sme si ani neuvedomovali bielu, to sú základy filozofie 😀 No, a presne tak sa to prestane páčiť aj Anabelle, hlavne po tom, čo si uvedomí, že sa ocitá v milostnom trojuholníku (tiež jeden zo znakov Keatingovej tvorby) a ona, ako totálne usporiadaná osoba, zrazu nevie, kde je jej vesmír. Ako sa z toho dostane? A čo vlastne cíti a chce? A sú to vôbec jej pocity a túžby? Nenapísala ich len tá magorka, ktorá jej chce riadiť život? Kde sa končí postava z pera Lucy Keatingovej a kde sa začína pravá Anabelle?

“Stále som si nebola istá, či mu verím, pretože ten príbeh bol absurdný.”

Takto opísané to znie dosť zamotane a zložito. Ale verte mi, toto je tá ľahšia literatúra. Veď ak ste čítali Keatingovej Zavri oči a snívaj, viete, čo asi tak môžete očakávať. No tentokrát „ľahšie čítanie“ netreba brať ako niečo hanlivé, skôr prospešné a roztomilé.

Lucyn štýl písania sa vôbec nezmenil. Stále píše nenormálne pútavo, zrozumiteľne a dievčensky. Bola som veľmi zvedavá, čo z tejto dosť cool témy vyťaží. A keby sme pred sebou mali nejakú vážnejšiu literatúru, tak toto by bolo dosť hlúpe, plné nelogickostí a hodili by sme knihu von oknom. Ale my sme si otvorili knihu pre dievčatá. Pre tie romantické dievčatá. A v takomto prípade je kniha geniálna 🙂

Lucy vie navodiť skvelú snovú, miestami až surrealistickú atmosféru, ale stále takým tým ružovým spôsobom, čo je podľa mňa úžasné. Pretože dokonale spĺňa zámer, pre ktorý bolo toto dielko napísané. V rámci tohto romantického, dievčenského sveta, dáva všetko zmysel (no dobre, všetko možno nie), nestrácame sa v deji ani vo vetách, ani v postavách a myšlienkach. Len občas v snoch, lebo som sa párkrát pristihla, ako snívam s otvorenými očami aj ústami a srdiečkami namiesto zreničiek. Lebo Lucy je kráľovná dievčenskej romantiky. Áno, dovoľujem si to tvrdiť. Lebo nikdy neskĺza do oblasti mládeži neprístupnej, no napriek tomu je horúca ako len láska vie byť. A Keatingovej prvé bozky sú také ňuňuňu, že mi je o to viac ľúto, že v skutočnom živote tie prvé bozky vôbec nemusia byť také fajn. Ja si želám vrátiť sa v čase a zažiť prvý bozk, ktorý mi napíše Keatingová a vôbec sa na ňu za to nebudem hnevať. Ale moje malé mestečko pre ňu asi nebolo dosť zaujímavé 🙂

“Will Hale ma vzal na ďalšie neskutočné rande. Nebolo to len také obyčajné stretnutie.”

No, trošku som sa zamotala… a vlastne som len chcela povedať toľko, že to bolo také krásne romantické, snové čítanie, ktoré snáď nikoho nemôže uraziť. A navyše sme dostali fakt dobre napísané postavy, ktoré mali veľmi dobre vykreslené a ohraničené charaktery. A ešte veľmi zaujímavú zápletku, ktorá sa dá napísať na rôzne štýly, z toľkých rôznych strán. A ešte sú tu aj veci, nad ktorými sa môžeme zamyslieť, čosi, čo nám chce Lucy povedať, naučiť nás, nejaké to sebauvedomenie, uvedomenie si života, ktoré je naozaj (aspoň pre mňa) dôležité a potrebné. Postavy sa navzájom učia, ukazujú jeden druhému, čo je naozaj dôležité, ako sa dá žiť, čo tomu druhému chýba.  A ešte sa nám Lucy snaží povedať, že ak niečo naozaj chceme, máme si za tým ísť a urobiť všetko preto, aby sme to dosiahli a je jedno, aký príbeh pre nás osud napísal, lebo ten svoj príbeh máme stále vo svojich rukách my sami. Ufff, ťažké zamyslenie 😀

A aby som nezabudla, nie že čerešnička na torte, ale veľký kopec šľahačky mi naložila na tortu pani spisovateľka, v podobe hlavného/nehlavného hrdinu, ktorý je zas dokonalý pre mňa. Lebo všetky tie gestá, čo kvôli Anabelle urobil, fuuuu, ja som bola na odpadnutie, a priznám sa bez boja, že aj slzička mi vyšla, taká som bola dojatá, lebo aj keď nemám 15, stále som tá dospievajúca romantička túžiaca po všetkom tom, čo on v knihe robil. A ešte ako pekne to tá knižná Lucy opísala. No ja som odpadla 🙂

Takže môj záver znie, že knihu si treba prečítať, lebo je na svoj žáner dokonalá.

Prečo áno:

• Romantika!!!
• Výborné postavy
• Skvelá zápletka
• Snová atmosféra na pokraji reality
• Krásna hlavná myšlienka

Prečo nie:

• Prázdna položka

Moje hodnotenie: 5/5

Za knihu veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Ikar. Vy si ju môžte kúpiť kliknutím nižšie:

A ako sa kniha páčila vám? Máte v repertoári aj iné knihy balansujúce na hrane reality?

Strach náš každodenný / Povolanie

Originálny názov: The Calling

Autor: Rachelle Dekkerová

Vydavateľstvo: i527.net

Prekladateľ: Mgr. Zuzana Vengliková

Rok vydania: 2017

Väzba: Hardback

Počet strán: 312

Damien Gold sa posadil na tvrdú drevenú lavicu vedľa Rotha Reynarda, známeho skôr pod prezývkou Vedec. Slnko bolo vysoko, vietor iba mierne pofukoval a v záhrade okolo nich vládlo ticho. Veci sa už dali do pohybu a všetkých čakala zmena.

Druhá časť série Prorok nás privádza do tábora prorokov, medzi tých, čo sa rozhodli nasledovať Árona. Tentokrát nás príbehom sprevádza Remko, ktorý sa od nášho posledného stretnutia stihol oženiť s Carrington a stať sa otcom. Ich život však vôbec nie je jednoduchý a idylický, pretože v meste vládne nový prezident – Damien Gold, ktorý chystá obrovské zmeny. Medzi ľuďmi panuje strach. Nikto sa neopováži ani trochu vzdorovať, lebo každého, čo i len trochu podozrivého, čaká verejná poprava. Tie sú takmer na dennom poriadku.

Práve pred takouto popravou sa snaží Remko a jeho skupina zachrániť jedného zo svojich členov. Na nebezpečnej akcii riskujú svoje životy, ale aj životy všetkých ostatných v tábore. Remka prepadávajú pochybnosti, či to, čo robia, je správne, či je Áron vhodný človek, ktorého by mali nasledovať a hlavne, či dokáže udržať svojich najbližších v bezpečí.

“Remko sa pokúsil potlačiť hnev a tichý strach, ktoré sa mu vzdúvali v hrudi.”

Celým príbehom nás sprevádzajú Remkove myšlienky popretkávané strachom, hnevom a pochybnosťami. Zamýšľame sa s ním nad tým, čo je to vlastne sloboda, ako na nás pôsobí strach, premýšľame o dôvere a nedôvere. A hlavne o tej slobode – slobode tela a duše.

Musím sa priznať, že zatiaľ čo prvý diel ma bavil a naozaj sa mi páčil, toto pokračovanie mi až tak nesadlo. Nejde o to, že som zrazu bola v Remkovom tele, pretože knihy z mužského pohľadu mi vôbec nevadia. Ide o to, že zatiaľ, čo v prvej knihe bol Remko TEN hrdina, v druhej knihe je to zbabelec. Nahnevaný a neistý zbabelec. Je síce sympatické, že je taký „ozajstný“, lebo však nikto nie sme dokonalý, a Remko tiež môže mať strach a môže chybiť, ale niektoré jeho činy ma natoľko rušili, že som s ním nevedela sympatizovať. Ostatné postavy tu vôbec nemajú toľko priestoru, koľko by mohli mať, hlavne o Carrington tu len sem-tam zakopneme, viac sa tu stretávame s inými postavami, ktoré sme doteraz nepoznali. Niektoré stoja naozaj za to, ale aj tak tu nedostávajú toľko priestoru, koľko by si zaslúžili.

“Vždy, keď Remko prekročil hranice územia spravovaného vládou, prišlo mu nevoľno.”

Druhá vec je tá, že som sa veľmi, veľmi nudila. Čo sa týka slov a viet, všetko je to napísané pekne, s citom, ak by som potrebovala nejaký prednes, prečo nie. Ale ja som sa potrebovala dostať do príbehu a tu sa okrem samých záchranných akcií nič iné nedialo. Naozaj, bolo to stále o tom istom. Ísť niekoho zachrániť do mesta, toto opísané do najmenších detailov a buď sa to podarilo alebo nie a keď už sme boli konečne „doma“ a mohlo sa riešiť niečo zaujímavé, už trebalo ísť na ďalšiu záchrannú akciu. Bola som z toho naozaj unavená, toľké chodenie, utekanie a plánovanie…. a do toho tie Remkove neustále pochybnosti…

Naozaj som sa tešila, keď sa asi v poslednej pätine knihy konečne udialo niečo iné, aj keď sa mi to vôbec nepáčilo, lebo ma to len utvrdilo v tom, že Remko je sraľo, ale aspoň som konečne nebola na záchrannej akcii. A dokonca tu bol aj jeden surprise moment, čo sa mi od autorky naozaj rátalo a som jej za to vďačná, že ma trošku prebrala z letargie. A potom… potom sa to celé skončilo, ja som sa ocitla v akomsi psychedelickom sne, všetko nabralo iný smer a pre mňa bol tento smer tak trochu nasilu. Akoby si Rachelle povedala, že už dosť bolo papiera na túto knihu, poďme spať, dovidenia pri trojke.

“Remkovi pri pohľade na padajúce telo prestalo biť srdce.”

Na druhej strane sa mi páči, že sa v knihe rieši, aká dôležitá je rodina, domov a dôvera, ako sa vysporiadať s negatívnymi zážitkami a skutočnosťami v našom živote. Je tu veľa postáv, ktoré sú duševne strašne silné, až tak nereálne, ale nás to môže posúvať dopredu a inšpirovať nás.

Ako pozitívum ešte vnímam to, že nás Rachelle do poslednej chvíle necháva v napätí, čo to ten prezident Damien na nás vlastne chystá. Vnímame rôzne náznaky a postupne spolu s hrdinami prichádzame na to, ako sa nás nepriateľ snaží ovládať. Celkom fajn nápad, aj keď tam bolo pár nelogickostí, ale aj napriek tomu je to celkom dobrá idea (aj keď mám pocit, že to tu už neraz bolo. Prečo?).

“Prinútila sa nepozerať na ľudí uväznených v celách po oboch stranách chodby, iba kráčať za mužmi k ďalším dverám.”

Čítala som si recenzie, ako to vnímajú ostatní a väčšina bola nadšená, tak som si občas myslela, že čítam inú knihu… takže tento môj výlev vôbec nemusíte brať za smerodajný, pretože Vás to môže naozaj baviť a páčiť sa. Ale ja som sa nejako nevedela namotať na Remkov svet. Zatiaľ čo ostatným sa páči psychológia postáv a filozofický smer diela, mne sa to v niektorých prípadoch zdalo pritiahnuté za vlasy a aj keď to celkovo pôsobilo dospelejšie ako vo väčšine YA, aj napriek tomu som z toho celého nemala až taký dobrý pocit.

Aj napriek tomu, že Povolanie nebola tak celkom moja šálka kávy, určite si chcem prečítať aj tretiu časť, pretože tak veľký potenciál, aký sa nachádza v tejto sérii, sa len tak nevidí. A väčšinou to tak býva, že po silnej prvej časti príde slabá druhá, aby mohla byť napravená oveľa lepšou, treťou časťou. Verím, že aj  v tomto prípade to takto bude 😉

Prečo áno

• Silná ženská hrdinka
• Podobnosť s dnešnou spoločnosťou (čisto náhodná)
• Veľa premýšľania
• Jedno malé prekvapko, čo som vôbec nečakala
• Autorka sa so svojimi postavami nemazná a nebojí sa im aj ublížiť

Prečo nie

• Opakujúce sa akcie
• Pád mužského hrdinu
• Náboženská tematika príliš nasilu
• Koniec na mňa až príliš silná káva

Moje hodnotenie: 2,5/5

Za knihu na zrecenzovanie ďakujem vydavateľstvu i527.net 🙂

Čo počúvam na Vianoce

Vianoce sú tu už o pár hodín a ak ešte stále neviete, čo počúvať, aby ste sa správne naladili, prinášam Vám zopár mojich obľúbených vianočných piesní.

Playlist začínam novodobým klasikom, Michaelom Bublé, ktorý má nádherný hlas aj prejav. Na vianočné piesne ako stvorený 🙂 Toto je jedna z mojich naj – It´s Beginning To Look A Lot Like Christmas, ktorá navodí dokonalú vianočnú atmosféru.

Aaaaach, túto milujem! Chris Rea a jeho nezabudnuteľná Driving Home For Christmas! Ten hlas, tá atmosféra! Aj vy pri nej cítite tú melanchóliu? Ten pocit, keď sa zo svojho uponáhľaného života tešíte domov, tam kde ste vyrástli, do tepla, pohody a lásky.

Nesmiem zabudnúť na klasiku môjho detstva – Mariah Carey a All I Want For Christmas Is Books You. Túto speváčku od mala zbožňujem, jej hlas, spev, sa mi zdali čarovné a chcela som spievať ako ona. A toto je pieseň, ktorá prináša radosť, túžbu šalieť sa v snehu 🙂

Hodí sa sem dať aj niečo z tohtoročných noviniek. Za mňa to vyhrala Sia a jej Santa´s Coming For Us. Najprv sa mi táto pieseň nepáčila a neprišla mi vôbec vianočná. Ale potom som videla klip s mojou obľúbenou Kristen Bell a ja som sa zamilovala. Milá atmosféra (asi?) 60. – 70. rokov a vôbec mi nevadí, že Sii nerozumiem ani pol slova, lebo však v klipe mám titulky 😛 Je to také milé, trochu hysterické, ale hlavne plné radosti a túžby po dokonalých sviatkoch.

Tak toto je ďalšia srdcovka, bez ktorej si vianočný playlist predstaviť neviem. Robert Downey Jr. má úžasnú charizmu a dokazuje to aj svojim spevom, ktorý nemusí byť vôbec dokonalý. A prečo práve táto smutná pieseň? Lebo Vianoce nie sú len o radosti a hojnosti. Pre mňa je to vždy tak trochu čas, kedy sa vo mne prebúdza melanchólia, vracajú sa spomienky, niekedy aj na to, čo som nikdy nezažila. River je krásna, smutná, melancholická pieseň, ktorá nesmie chýbať na žiadnom playliste citlivého človeka, čo rád premýšľa a cíti.

No dosť bolo smútku, poďme sa trošku rozveseliť ďalšou starinkou, lebo toto si spieva na Vianoce hádam každý z nás (a každý z nás pozná nejaký skomolený text ála spievaj ako počuješ). Last Christmas je o zlomenom srdci a o nových začiatkoch a druhých šancách a o láske, ktorá trvá. Lebo všetci určite poznáte ten pocit, kedy si myslíte, že na niekoho už nemyslíte, až kým… Wham!, toto sa vám vydarilo 😉

Poznám len málo ľudí, ktorí si neželajú sneh na Vianoce. Ja k nim nepatrím, pre mňa sú Vianoce úzko späté so snehom, lebo len ten dodá tú správnu pokojnú a rozprávkovú atmosféru. Bing Crosby má nádherný, hlboký hlas a White Christmas vyjadruje všetky moje pocity a vianočné túžby. Pri tejto piesni sa mi vracajú všetky tie spomienky na Vianoce môjho detstva – pouličná výzdoba, trblietajúci sa sneh, sánky, koledy, vŕzganie čižmičiek na snehu…

Nádherná pieseň. Chce sa mi pri nej plakať, ale tak pekne, úhľadne, len stekajúce slzy po lícach… A Spaceman Came Travelling nesie krásne posolstvo a mier do duše.

Posledná zahraničná je od tohto sympatického ryšavca s nenormálne romantickým hlasom. A nejde ani tak o pieseň, ktorá sama o sebe nie je Vianočná, ako o klip, ktorý je mojim (zatiaľ) nesplneným snom. Perfektná zimná romantika s piesňou Perfect je zaručená.

A aby ste ma neukameňovali, dám si do playlistu aj niečo naše. Vianoce, Vianoce od Petra Nagya je skvelá pesnička vhodná na školské vianočné besiedky a ja, keď ju počúvam, cítim padať sneh 🙂

A nesmrteľná klasika od Ivetky Bartošovej z krásnej rozprávky Tři oříšky pro Popelku, ktorá je už dlhoročnou klasikou v našich televíziách. Pri počúvaní a spievaní tejto legendy sa cítim aj ja ako princezná.

Dúfam, že sa nehneváte, že tento vianočný zoznam je samá Amerika, ale bohužiaľ, mne sa táto hudba najviac páči a musíte uznať, že tí Amíci to s Vianocami a našimi emóciami naozaj vedia 🙂

Tak Vám želám krásne Vianoce a hlavne pohodu, lásku, mier a tú správnu atmosféru.

Najhrubší informačný leták / Metabolic Balance – (Ne)diéta

Originálny názov: Metabolic Balance – Die Diät

Autor: Dr. med. Wolf Funfack

Vydavateľstvo: Ikar

Prekladateľ: Katarina Bobríková

Rok vydania: 2017

Väzba: Paperback

Počet strán: 168

Leto sa blíži a tak… no dobre, dobre, leto je ešte v nedohľadne, ale na letnej postave treba vraj začať pracovať už v zime. A tak sa ku mne dostala kniha Metabolic Balance (Ne)diéta. Túto metódu stravovania odporúčanú (vraj) lekári  a rôzni iní šamani a zaručuje vám, že nebudete držať diétu (ehm), ale sa vám od základov zmení život a vy už nikdy nezažijete jojo efekt a už nebudete tuční (a ešte budete kakať dúhu).

Čo si o tom myslím ja? Bullshit! Nie som síce žiaden školený dietológ ani doktor, ale to, čo som sa dočítala, znie podľa mňa lepšie na papieri ako chutí na tanieri. Samozrejme, že človek schudne, keď prestane jesť sladkosti, pečivo a všetky sprostosti. A diéta, ktorá musí o sebe toľkokrát tvrdiť, že diétou nie je, je pre mňa podozrivá 😉

Ale nie som tu od toho, aby som hodnotila tento štýl stravovania, lebo ako píšem vyššie, odborník nie som. Ale som taký menší „odborník“ na knihy a o tejto môžem s ľahkým srdcom prehlásiť, že je zbytočná. Naozaj, radšej sa mali ušetriť vzácne stromy, alebo na tieto papiere vytlačiť niečo lepšie. Lebo táto kniha mi príde ako príliš dlhý a drahý reklamný leták (neviem to inak nazvať). V tejto knihe sa dozviete všelijaké omáčky, prečo sa takto stravovať, v čom sú benefity, a prečo sa takto stravovať a v čom je chyba dnešného sveta a prečo sa takto stravovať. Ak si chcete túto knihu kúpiť preto, že vám možno dá nejaký návod ako na to, radšej si peniažky odložte na nejaké dobré, zdravé jedlo. Toto je naozaj len akási namotávka, vďaka ktorej by ste sa mali rozhodnúť ísť na vstupné vyšetrenie k odborníkom venujúcim sa Metabolic Balance, ktorí vám na základe krvných testov a iných vyšetrení zostavia jedálniček na mieru. Takže, z knihy sa nedozviete takmer nič, len zopár základných bodov tohto stravovana a na konci knihy sú vraj chutné recepty, ktoré sa mne osobne (až na pár výnimiek) zdajú riadne nechutné alebo zbytočné a nikdy ich robiť nebudem. Len tak pre predstavu, sú tu recepty ako „Jogurt s jablkom a so škoricou“ (vážne??? Potrebujem recept na jogurt s jablkom a škoricou?!) alebo „Feniklové lievance s tofu“ (ewww) či „Zelenina v šunkovom kabátiku“ (rozumej špargľa obalená šunkou, posypaná pažítkou). No, ja by som sa nenajedla…

Určite sú ľudia, ktorým táto metóda funguje a vyhovuje, pre niektorých ľudí je fajn 5 hodinová pauza medzi jedlami (už to vraj odporúča aj pán vôbecsineodporujem Bukovský), ale ja som sa v tomto nenašla. A už vôbec som sa nenašla v tejto knihe. Ak sa chcete dozvedieť niečo o tejto metóde, podľa mňa nebudete potrebovať knihu, bude vám stačiť internet alebo pôjdete rovno za odborníkom, ktorý sa tomuto venuje (a pre ktorého si pripravte kôpku peňazí). Ja osobne od knihy, ktorá sa venuje nejakému štýlu života, očakávam trošku viac, ako suché základné informácie, namotávanie a príbehy zo života… sorry.

Komu túto knihu odporúčam? Nemusím odpovedať, však?

Moje hodnotenie: 0/5

 

Obľúbené uspávanky

Tie, čo máte deti, viete, že uspávanie môže byť niekedy riadna fuška. Samozrejme, existujú deti, ktoré položíte do postieľky a oni pekne zaspia. Tiež som počula tieto legendy 🙂 A potom sú tu deti, ktoré treba nosiť, hojdať, hladkať, spievať im a zaklínať ich. Takéto dieťa mám aj ja.

Po tom, čo sa nakŕmi z mojich zásob energie, vyzerá tak, ako dospelý človek vyzerá pred tým, ako beznádejne upadne do ríše snov. Avšak, môj malý hurikán, si to občas zvykne rozmyslieť a snaží sa spraviť si ešte predspánkový žúr.

Vtedy prichádzajú na rad uspávanky.  A toto sú tie jej naj:

Ako prvá nastupuje stará známa klasika Spi, dieťatko, spi že. Toto spievam aspoň dvakrát. Ak to nefunguje, pridám druhú klasiku Spi, bábika, zavri očká. Ja som si upravila slová podľa seba a namiesto “Spinká mačka, spinká macík,
spinká lopta, spinká vláčik” spievam: “spinká lopta, spinká macík, spinká mamka, spinká tatik.” Väčšinou to zaberie a tatik noazaj zaspí. Fakt, ženy, vyskúšajte to 😉

Ak ani po tomto prehováraní hurikán nechce zavrieť očká, skúšam to na vianočnú nôtu a spievam Búvaj dieťa krásne. Je to veľmi príjemná melódia a vôbec nevadí, keď ju spievate aj uprostred horúceho leta. Myslím, že to dieťa si to vôbec nevšimne 😉

Po tomto začínam pritvrďovať a do repertoáru pridávam moju obľúbenú ľudovú uspávanku Ľuľu že mi, ľuľu. Je naozaj krásna a taká clivá, mne sa chce väčšinou plakať, lebo chcem už spať aj ja 😀 zatiaľ čo Katrina mi dlube do nosa alebo prstami brnká po spodnej pere. Ale vidím, že oči sú už len tretinové, nestrácam nádej. A táto uspávanka má 4 slohy, takže… Ak by ste nevedeli, ako na ňu, tu je video:

Po tejto vyťahujem už naozaj ťažké kalibre a skúšam to s ruštinou. To už Katrina pomaly drieme a ja už len jemnučko dospievavam refrén z mojej obľúbenej rozprávky On Drakon. Tu je, aha:

Prechádzam do tichého ššššššššš šššššššš šššššššš a Katrinka sladko odfukuje 🙂

A ako uspávate svoje deti vy? Máte tiež svoje obľúbené uspávanky? Napíšte mi ich do komentárov.

Ten pocit, keď depresia nie je “depka”…

V dnešnej dobe je, zdá sa mi, depresia úplne bežným javom. Častokrát si ju však ľudia zamieňajú za “depku”, čo je stav, ktorým si prechádza takmer každý z nás. Depresia je však trošku vážnejšia a zložitejšia. Tí, ktorí zažívajú/zažili, vedia. Tí, ktorí majú “depku”, sa môžu niečo dozvedieť 😉

Snaha o pomoc je častokrát neúspešná

Keďže si ľudia depresiu častokrát zamieňajú za “depku”, považujú za veľmi nápomocné, ak vám dávajú múdre rady typu: “Vzchop sa!”, “Snaž sa byť pozitívne naladený/á”, “Sú aj horšie veci”, “Choď von a ono ťa to prejde,” alebo “Mnohí ľudia sa majú ešte horšie.” Vážne si myslíte, že je to tak jednoduché? Nemyslíte, že ak by to tak bolo, už dávno by ľudia nemali depresie? Prečo sa psychickému zdraviu nedáva taká vážnosť, ako zdraviu fyzickému? Myslíte si, že život s depresiou je ľahší ako život napríklad s cukrovkou? Niekde som čítala, že depresia je rakovinou duše. Think about it…

Depresia naozaj bolí

Depresia nie je len stav, kedy ti je smutno, tak ako je to pri “depke”. Pri depresii zrazu nevidíš v ničom zmysel, chce sa ti každú chvíľu plakať, alebo na plač už nemáš síl. Depresia je aj stav, kedy nie si schopný vstať z postele, kedy ťa bolí hlava tak, že by si si ju najradšej odsekol, bolí ťa brucho, bolia ťa ruky aj nohy, trasieš sa, dokonca ťa bolí na hrudi, ako keby si mal infarkt. O bolesti srdca ani nehovorím. A áno, aj duša vie bolieť! Ešte stále to znie tak jednoducho?

Jedlo je zrazu (p)otrava

Ak máš “depku”, chce sa ti sadnúť k romantickému filmu a spráskať celé balenie obľúbenej zmrzliny. Ak ale bojuješ s depresiou, častokrát na jedlo ani nemáš chuť. Aj niekoľko týždňov. Alebo príde opačný extrém, a ty sa snažíš vnútornú prázdnotu naplniť jedlom. Zrazu zistíš, že máš o 10 kíl viac alebo menej. A že je tu ďalšia vec, ktorá ti k zdraviu nepomôže.

Cítiš sa, akoby si strácal rozum

Pri “depke” sa stačí vyplakať, pozrieť si pekný film, porozprávať sa s kamoškou alebo sa proste opiť. Depresia je však trošku komplikovanejšia. Častokrát ju sprevádzajú ďalšie neresti ako úzkosť, záchvaty paniky, podráždenosť, sociálna fóbia, nespavosť alebo naopak nadmerné spanie, kompulzívne myšlienky a veľa ďalšieho. “Depka” sa dá zvládnuť, jednoducho to jedného dňa prejde. Depresia sa ťa však drží zubami-nechtami. Aj niekoľko mesiacov. Tak ako pri zápale pľúc, bez liekov to nejde, inak sa horúčky v duši nezbavíš. A hlavne treba myslieť na to, že nech sa správaš akokoľvek (pre okolie) bláznivo, nemôžeš za to a teda rada ako “ovládaj sa” je totálne zbytočná.

Zvládanie života je zrazu tak ťažké

Zatiaľ čo pri “depke” je človek schopný vstať, obliecť sa a predsa len zvládnuť deň, pri depresii je to častokrát priam nemožné. Aj obyčajná príprava obeda je zrazu nadľudský výkon a zvládnuť to bez plaču je sci-fi. Aj najmenšia maličkosť vás vie dohnať k slzám a pocitu beznádeje.

Pocity sú ako na hojdačke

“Depka” je typická smutnou náladou a ľudia si často myslia, že depresívny človek tiež musí byť len smutný. Hrozný omyl! Človek s depresiou sa môže celý deň smiať. Môže sa zdať, že je úplne v pohode. A zrazu BUM! Všetko je v slzách a beznádej vybuchuje všade naokolo, všetko je zrazu čierne ako tmavá noc… alebo aj nie. Depresia totiž môže vyzerať aj tak, že už necítite vôbec nič. Ani tie slzy nejdú, ani tá láska nepomáha… Zabudnite na stereotypy, depresia nie sú len slzy a beznádej. A hlavne nikdy nehovorte človeku, ktorý trpí depresiou, že vôbec nevyzerá, že mu niečo je. On totiž nie je povinný zrazu všade chodiť v čiernom a s rozmazanou maskarou od sĺz…

Vina a sebavedomie

Predstavte si, že by ste cítili vinu za všetko. Aj za to, že susedov pes umrel, aj za to, že v Afrike vládne hlad, aj za to, že sa kamoška vašej kamošky rozišla s frajerom. Takto sa cíti človek s depresiou. Akoby všetka vina sveta ležala na jeho pleciach. A aj keď rozum vie, že je to somarina, depresia si myslí niečo iné. Depresia má aj zaujímavý názor na naše sebavedomie a to taký, že ho všetko skonzumuje a vy ostanete len s nenávisťou k sebe samému. Pre všetko. A ak sa vás niekto snaží presvedčiť, že ste predsa len super človek, ste schopní hádať sa s ním do krvi o opaku.

Budúcnosť je tabu

Raz som niekde počula, že rozdiel medzi úzkosťou a depresiou je taký, že úzkosť sa budúcnosti bojí a depresia žiadnu budúcnosť nevidí. Najlepšie je, ak sa tieto dve diagnózy spoja. To je už len adrenalínová jazda 😉

Poznáte aj vy niekoho, kto trpí depresiou? Alebo máte s touto ohavou vlastné zážitky? Napíšte mi do komentárov vaše skúsenosti.

 

 

 

 

 

 

 

Ťažko slepá láska / Vesmír na pleciach

Originálny názov: Holding Up The Universe

Autor: Jennifer Nivenová

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Klára Kruteková

Rok vydania: 2017

Väzba: Paperback

Počet strán: 392

Nie som zlý človek, ale chystám sa urobiť zlú vec. Budeš ma za to nenávidieť. Aj pár ďalších ľudí ma bude nenávidieť, no aj tak to urobím.

Libby Stroutová bola kedysi označená za najtučnejšiu tínedžerku Ameriky. Dnes je o 137 kíl ľahšia, no stále je to „veľké dievča“. Po smrti svojej maty situáciu nezvládla a žiaľ zaháňala jedlom. Dnes je však iná. To by však ľudia museli vidieť ďalej ako po jej nadváhu. Jack Masselin je Libbyn opak. Všeobecne obľúbený, vedomý si svojho šarmu… avšak ani on to v živote nemá ľahké. Trpí totiž prosopagnóziou, čo znamená, že nedokáže rozoznávať tváre. Obaja si nesú na pleciach svoj kríž, svoje tiché trápenie, avšak každý sa s ním vyrovnáva inak.

Ak sa vám páčila kniha Eleanor a Park od Rainbow Rowellovej, bude sa vám páčiť aj Vesmír na pleciach. Aj tu sa opakuje „poučka“ neobľúbené dievča, obľúbený (alebo aspoň rešpektovaný) chalan, nečakaná náklonnosť. Neviem vám presne povedať, v čom sú rozdiely, radšej vám poviem, v čom je tento príbeh úžasný a krásny.

“Po prvý raz po veľmi dlhom čase som znovu spanikárila.”

Jennifer napísala nádherne citlivú knihu plnú metafor. Mega tučné, smutné dievča, uväznené vo vlastnej izbe, až ju museli doslova vysekať vonku? Jasné, že to chápeme! Chalan neschopný rozoznávať tváre, ktorý si musí namiesto toho pamätať všetky drobnosti, ktoré ľudí od seba odlišujú? Jasné, aj toto chápeme!  Veď Jennifer to tak krásne zaobalila do všetkých tých náznakov, že som miestami plakala od dojatia. Lebo to všetko chápem. Lebo viem, aké to je, chcieť sa skryť pred všetkými, ale najmä pred sebou samou. Lebo viem, aké to je, všetkého sa báť a musieť si dookola opakovať, že to najhoršie sa nemusí vôbec stať. Aké to je, keď si okolo seba postavíte pevnosť. Libby totiž trpí aj úzkostnou poruchou. Ja sa jej vôbec nečudujem, veď smrť matky musí byť strašne traumatizujúca udalosť, nehovoriac o tom, keď sa to stane v tak citlivom veku. A tak sa Libby snaží so situáciou vyrovnať ako vie a jediné, čo jej pomáha, je jedlo. Je ako tá zakliata princezná, čo čaká vo veži na bozk od pravej lásky. Lenže ten pravý bozk vôbec nemusí prísť od krásneho princa.

Libby chodí na terapie a preto je z nej teraz mladá uvedomelá žena. Vie, v čom je jej cena a že ona vôbec nie je kilá, ktoré nosí. Vie, že tá pravá Libby je viac ako kilá tuku. Vie, čo si zaslúži a nebojí sa požiadať o to, bojovať o to a ani odmietnuť to, čo jej môže ublížiť.

“Cítil som sa ako nahý. Vlastne som sa musel pozrieť na seba, aby som sa uistil, či mám oblečenie.”

Akú rolu sa v jej živote snaží zohrať Jack? Bude to ďalší z tých toxických ľudí, ktorí vedia pozerať len na povrch? Alebo sa z neho vykľuje naozaj dobrý človek a možno aj priateľ? Vy už asi tušíte, čo z toho bude pravda.

A čo Jack? Dokáže sa  s okolím podeliť o svoje trápenie s rozoznávaním tvárí? Akú úlohu v jeho živote zohrá Libby? Je ich stretnutie „osudové“?

“Doma som sa postavila pred zrkadlo v bledofialových bikinách, ktoré som si kúpila, keď som schudla.”

Nemôžem vám prezradiť všetko, lebo by ste o veľa prišli. Môžem vám povedať, že toto stretnutie rozhodne JE osudové. Že spojenie ich životov má pre oboch vyšší význam. Obaja sa môžu od toho druhého veľa naučiť, obaja si môžu navzájom veľmi pomôcť.

Mňa táto kniha naozaj dostala. Vo veľa veciach mi pomohla, v mnohých som sa našla, veľa som si poplakala, aj som sa nasmiala. Našla som tam presne to, čo od dobrej knihy čakám. Každá jedna emócia bola dokonale precítená. A myslím si, že pokiaľ nie ste citovo vyprahnutí, budete plakať aj vy…

Prečo áno:

• Lebo Libby je skvelá
• Lebo aj Jack je skvelý
• Lebo Jackove myšlienky sú najviac
• Lebo Libby je nenormálne silná osobnosť, ktorá dokáže nakopať všetky zadky
• Lebo čítať o neschopnosti rozoznávať tváre je úžasne zaujímavé
• Lebo bozky… a láska… veľa lásky…
• Lebo všetci si nesieme na pleciach to svoje trápenie, ktoré je občas veľké ako vesmír

Prečo nie:

• Nemám žiaden dôvod, pretože kniha sa mi páčila od začiatku do konca

Moje hodnotenie: 5/5

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu YOLi.

Vy si knihu môžete kúpiť tu: