Čo počúvam na Vianoce

Vianoce sú tu už o pár hodín a ak ešte stále neviete, čo počúvať, aby ste sa správne naladili, prinášam Vám zopár mojich obľúbených vianočných piesní.

Playlist začínam novodobým klasikom, Michaelom Bublé, ktorý má nádherný hlas aj prejav. Na vianočné piesne ako stvorený 🙂 Toto je jedna z mojich naj – It´s Beginning To Look A Lot Like Christmas, ktorá navodí dokonalú vianočnú atmosféru.

Aaaaach, túto milujem! Chris Rea a jeho nezabudnuteľná Driving Home For Christmas! Ten hlas, tá atmosféra! Aj vy pri nej cítite tú melanchóliu? Ten pocit, keď sa zo svojho uponáhľaného života tešíte domov, tam kde ste vyrástli, do tepla, pohody a lásky.

Nesmiem zabudnúť na klasiku môjho detstva – Mariah Carey a All I Want For Christmas Is Books You. Túto speváčku od mala zbožňujem, jej hlas, spev, sa mi zdali čarovné a chcela som spievať ako ona. A toto je pieseň, ktorá prináša radosť, túžbu šalieť sa v snehu 🙂

Hodí sa sem dať aj niečo z tohtoročných noviniek. Za mňa to vyhrala Sia a jej Santa´s Coming For Us. Najprv sa mi táto pieseň nepáčila a neprišla mi vôbec vianočná. Ale potom som videla klip s mojou obľúbenou Kristen Bell a ja som sa zamilovala. Milá atmosféra (asi?) 60. – 70. rokov a vôbec mi nevadí, že Sii nerozumiem ani pol slova, lebo však v klipe mám titulky 😛 Je to také milé, trochu hysterické, ale hlavne plné radosti a túžby po dokonalých sviatkoch.

Tak toto je ďalšia srdcovka, bez ktorej si vianočný playlist predstaviť neviem. Robert Downey Jr. má úžasnú charizmu a dokazuje to aj svojim spevom, ktorý nemusí byť vôbec dokonalý. A prečo práve táto smutná pieseň? Lebo Vianoce nie sú len o radosti a hojnosti. Pre mňa je to vždy tak trochu čas, kedy sa vo mne prebúdza melanchólia, vracajú sa spomienky, niekedy aj na to, čo som nikdy nezažila. River je krásna, smutná, melancholická pieseň, ktorá nesmie chýbať na žiadnom playliste citlivého človeka, čo rád premýšľa a cíti.

No dosť bolo smútku, poďme sa trošku rozveseliť ďalšou starinkou, lebo toto si spieva na Vianoce hádam každý z nás (a každý z nás pozná nejaký skomolený text ála spievaj ako počuješ). Last Christmas je o zlomenom srdci a o nových začiatkoch a druhých šancách a o láske, ktorá trvá. Lebo všetci určite poznáte ten pocit, kedy si myslíte, že na niekoho už nemyslíte, až kým… Wham!, toto sa vám vydarilo 😉

Poznám len málo ľudí, ktorí si neželajú sneh na Vianoce. Ja k nim nepatrím, pre mňa sú Vianoce úzko späté so snehom, lebo len ten dodá tú správnu pokojnú a rozprávkovú atmosféru. Bing Crosby má nádherný, hlboký hlas a White Christmas vyjadruje všetky moje pocity a vianočné túžby. Pri tejto piesni sa mi vracajú všetky tie spomienky na Vianoce môjho detstva – pouličná výzdoba, trblietajúci sa sneh, sánky, koledy, vŕzganie čižmičiek na snehu…

Nádherná pieseň. Chce sa mi pri nej plakať, ale tak pekne, úhľadne, len stekajúce slzy po lícach… A Spaceman Came Travelling nesie krásne posolstvo a mier do duše.

Posledná zahraničná je od tohto sympatického ryšavca s nenormálne romantickým hlasom. A nejde ani tak o pieseň, ktorá sama o sebe nie je Vianočná, ako o klip, ktorý je mojim (zatiaľ) nesplneným snom. Perfektná zimná romantika s piesňou Perfect je zaručená.

A aby ste ma neukameňovali, dám si do playlistu aj niečo naše. Vianoce, Vianoce od Petra Nagya je skvelá pesnička vhodná na školské vianočné besiedky a ja, keď ju počúvam, cítim padať sneh 🙂

A nesmrteľná klasika od Ivetky Bartošovej z krásnej rozprávky Tři oříšky pro Popelku, ktorá je už dlhoročnou klasikou v našich televíziách. Pri počúvaní a spievaní tejto legendy sa cítim aj ja ako princezná.

Dúfam, že sa nehneváte, že tento vianočný zoznam je samá Amerika, ale bohužiaľ, mne sa táto hudba najviac páči a musíte uznať, že tí Amíci to s Vianocami a našimi emóciami naozaj vedia 🙂

Tak Vám želám krásne Vianoce a hlavne pohodu, lásku, mier a tú správnu atmosféru.

Ten pocit, keď depresia nie je “depka”…

V dnešnej dobe je, zdá sa mi, depresia úplne bežným javom. Častokrát si ju však ľudia zamieňajú za “depku”, čo je stav, ktorým si prechádza takmer každý z nás. Depresia je však trošku vážnejšia a zložitejšia. Tí, ktorí zažívajú/zažili, vedia. Tí, ktorí majú “depku”, sa môžu niečo dozvedieť 😉

Snaha o pomoc je častokrát neúspešná

Keďže si ľudia depresiu častokrát zamieňajú za “depku”, považujú za veľmi nápomocné, ak vám dávajú múdre rady typu: “Vzchop sa!”, “Snaž sa byť pozitívne naladený/á”, “Sú aj horšie veci”, “Choď von a ono ťa to prejde,” alebo “Mnohí ľudia sa majú ešte horšie.” Vážne si myslíte, že je to tak jednoduché? Nemyslíte, že ak by to tak bolo, už dávno by ľudia nemali depresie? Prečo sa psychickému zdraviu nedáva taká vážnosť, ako zdraviu fyzickému? Myslíte si, že život s depresiou je ľahší ako život napríklad s cukrovkou? Niekde som čítala, že depresia je rakovinou duše. Think about it…

Depresia naozaj bolí

Depresia nie je len stav, kedy ti je smutno, tak ako je to pri “depke”. Pri depresii zrazu nevidíš v ničom zmysel, chce sa ti každú chvíľu plakať, alebo na plač už nemáš síl. Depresia je aj stav, kedy nie si schopný vstať z postele, kedy ťa bolí hlava tak, že by si si ju najradšej odsekol, bolí ťa brucho, bolia ťa ruky aj nohy, trasieš sa, dokonca ťa bolí na hrudi, ako keby si mal infarkt. O bolesti srdca ani nehovorím. A áno, aj duša vie bolieť! Ešte stále to znie tak jednoducho?

Jedlo je zrazu (p)otrava

Ak máš “depku”, chce sa ti sadnúť k romantickému filmu a spráskať celé balenie obľúbenej zmrzliny. Ak ale bojuješ s depresiou, častokrát na jedlo ani nemáš chuť. Aj niekoľko týždňov. Alebo príde opačný extrém, a ty sa snažíš vnútornú prázdnotu naplniť jedlom. Zrazu zistíš, že máš o 10 kíl viac alebo menej. A že je tu ďalšia vec, ktorá ti k zdraviu nepomôže.

Cítiš sa, akoby si strácal rozum

Pri “depke” sa stačí vyplakať, pozrieť si pekný film, porozprávať sa s kamoškou alebo sa proste opiť. Depresia je však trošku komplikovanejšia. Častokrát ju sprevádzajú ďalšie neresti ako úzkosť, záchvaty paniky, podráždenosť, sociálna fóbia, nespavosť alebo naopak nadmerné spanie, kompulzívne myšlienky a veľa ďalšieho. “Depka” sa dá zvládnuť, jednoducho to jedného dňa prejde. Depresia sa ťa však drží zubami-nechtami. Aj niekoľko mesiacov. Tak ako pri zápale pľúc, bez liekov to nejde, inak sa horúčky v duši nezbavíš. A hlavne treba myslieť na to, že nech sa správaš akokoľvek (pre okolie) bláznivo, nemôžeš za to a teda rada ako “ovládaj sa” je totálne zbytočná.

Zvládanie života je zrazu tak ťažké

Zatiaľ čo pri “depke” je človek schopný vstať, obliecť sa a predsa len zvládnuť deň, pri depresii je to častokrát priam nemožné. Aj obyčajná príprava obeda je zrazu nadľudský výkon a zvládnuť to bez plaču je sci-fi. Aj najmenšia maličkosť vás vie dohnať k slzám a pocitu beznádeje.

Pocity sú ako na hojdačke

“Depka” je typická smutnou náladou a ľudia si často myslia, že depresívny človek tiež musí byť len smutný. Hrozný omyl! Človek s depresiou sa môže celý deň smiať. Môže sa zdať, že je úplne v pohode. A zrazu BUM! Všetko je v slzách a beznádej vybuchuje všade naokolo, všetko je zrazu čierne ako tmavá noc… alebo aj nie. Depresia totiž môže vyzerať aj tak, že už necítite vôbec nič. Ani tie slzy nejdú, ani tá láska nepomáha… Zabudnite na stereotypy, depresia nie sú len slzy a beznádej. A hlavne nikdy nehovorte človeku, ktorý trpí depresiou, že vôbec nevyzerá, že mu niečo je. On totiž nie je povinný zrazu všade chodiť v čiernom a s rozmazanou maskarou od sĺz…

Vina a sebavedomie

Predstavte si, že by ste cítili vinu za všetko. Aj za to, že susedov pes umrel, aj za to, že v Afrike vládne hlad, aj za to, že sa kamoška vašej kamošky rozišla s frajerom. Takto sa cíti človek s depresiou. Akoby všetka vina sveta ležala na jeho pleciach. A aj keď rozum vie, že je to somarina, depresia si myslí niečo iné. Depresia má aj zaujímavý názor na naše sebavedomie a to taký, že ho všetko skonzumuje a vy ostanete len s nenávisťou k sebe samému. Pre všetko. A ak sa vás niekto snaží presvedčiť, že ste predsa len super človek, ste schopní hádať sa s ním do krvi o opaku.

Budúcnosť je tabu

Raz som niekde počula, že rozdiel medzi úzkosťou a depresiou je taký, že úzkosť sa budúcnosti bojí a depresia žiadnu budúcnosť nevidí. Najlepšie je, ak sa tieto dve diagnózy spoja. To je už len adrenalínová jazda 😉

Poznáte aj vy niekoho, kto trpí depresiou? Alebo máte s touto ohavou vlastné zážitky? Napíšte mi do komentárov vaše skúsenosti.

 

 

 

 

 

 

 

Recenzia / Sabotáž

Originálny názov: Sabotaged

Autor: Dani Pettreyová

Vydavateľstvo: i527.net

Prekladateľ: Mgr. Zuzana Vengliková

Rok vydania: 2017

Väzba: Paperback

Počet strán: 264

Frank sa prebudil na Dieselovo vrčanie. „Ľahni.“ Psy nenávidia čakanie na ráno. Hoci sa presunul na kopec, ďaleko od ostatných mašérov a psy uložil do sena, nevedeli sa dočkať reštartu pretekov, aby sa mohli opäť rozbehnúť.

Autorka Dani Pettreyová nás vo svojej knihe odprevádza na divokú Aljašku, medzi pretekajúcich mašérov, keď Franka neznámy muž oboznamuje s tým, že uniesli jeho dcéru Meg a aby ju dostal späť, musí niečo urobiť. Čo, sa dozvieme až počas príbehu, v ktorom sa na to budú snažiť prísť Kirra a Reef. Kirra je Frankova neter a tak sa s Reefovou pomocou pokúsi vypátrať Meg a zistiť, čo musí Frank na jej záchranu urobiť. Ak to nezvládnu, Aljašku postihne veľká katastrofa.

Sabotáž je piatou a poslednou knihou obľúbenej série Aljašská odvaha. Ja som o nej bohužiaľ doteraz netušila a mrzí ma, že sa mi do rúk dostala až táto posledná časť. Autorka totiž ráta s tým, že postavy už dobre poznáme a tak som počas čítania bola trochu zmätená, o kom to vlastne čítam. Kvôli tomu som sa nevedela s postavami zžiť tak, ako som zvyknutá, zdali sa mi trochu plytké.

“Prví mašéri vyštartovali z dediny Nikolai nadránom – väčšina z nich odpočívala sotva štyri hodiny – kým pomalší pretekári, zaostávajúci aj dvadsaťpäť míľ, iba prichádzali.”

Celý príbeh sa točí okolo vyšetrovania Frankovho prípadu: kde je Meg, kto ju uniesol a prečo a čo bude musieť Frank urobiť, ak ju nestihnú nájsť a kto za tým všetkým vlastne stojí. Kirru a Reefa celý čas prenasledujú dvaja muži, ktorí si nemôžu dovoliť, aby boli prezradení, a tak sú obaja v podstate stále na úteku a v nebezpečenstve (čo ich nakoniec ešte viac zomkne dokopy 😉 )

Počas tohto dobrodružstva vychádza najavo Kirrino trpké tajomstvo a začnú sa s Reefom zbližovať. Máme možnosť sledovať tu vývoj vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorých spojilo nebezpečenstvo, láska k Bohu, ale hlavne dlhoročná náklonnosť k sebe navzájom.

“Načiahol sa ponad stôl a chytil ju za ruku. Jeho dotyk bol príjemne teplý a dodal jej pocit bezpečia.”

Kniha sa mi čítala veľmi dobre a ľahko, pretože obsahuje strašne veľa priamej reči, čo pôsobí veľmi dynamicky a „filmovo“. Nenachádzajú sa tu hluché miesta, stále sa niečo deje, každá informácia vedie k ďalšej a tak máme možnosť pátrať rýchlo a efektívne spolu s hrdinami tejto knihy. Hlavnej dvojici pomáhajú ešte Reefovi súrodenci s partnermi, ktorí všetci pracujú na pretekoch, a viem, že by som ich mala z predchádzajúcich dielov poznať, preto im v príbehu nie je venovaná nejaká väčšia pozornosť. Celý čas som sa cítila, ako keby ma niekto vzal do svojej partie ako nového člena a ja sa len rozkukávam, počúvam rozhovory, ktoré sú všetkým naokolo dôverné, ale ja si z nich musím poskladať zmysluplnú skladačku, čo však nie je nemožné, možno len trošku otravné. Takže, ak ste čítali aj predchádzajúce diely, vy tento pocit mať nebudete a budete sa cítiť ako doma, v partii dobre známych priateľov.

Dej je popretkávaný peknými myšlienkami duchovného rázu, hrdinovia sa vo svojom trápení obracajú na Boha a tak aj nám pripomínajú, že na svete nie sme sami, že je tu niekto, kto nás bezvýhradne miluje, stačí len veriť, že všetko bude dobre a tak, ako má byť. Občas mi to tam síce pripadalo trošku silene vložené, účelovo, ale väčšinou mi tieto myšlienky samej padli vhod.

“Kirru zaplavila vlna strachu a vzápätí nádeje.”

Nestáva sa mi to často, alebo skoro vôbec, ale tu mi trochu prekážala tá romantická zložka príbehu. Nieže by príbeh Kirry a Reefa nebol pekný, ale nezdal sa mi prirodzený. Všetko mi to prišlo akési prirýchle a málo precítené. Ale je dosť možné, že bude chyba zase v tom, že som nečítala predošlé knihy. Jednoducho som nechápala, prečo sa zrazu majú radi 🙂 O Reefovi som sa tu dozvedela strašne málo, o Kirre už trošku viac, ale len v jednom smere. Veľmi mi chýbalo zoznamovanie sa s osobnosťami hlavných protagonistov. Tak isto ako hlbší pohľad do vyvíjajúceho sa vzťahu medzi nimi dvoma. Ale… musím sa ešte pozastaviť nad Reefom, pretože sa správal ku Kirre naozaj krásne a rozprával jej krásne veci, ktoré stoja za čítanie 🙂

Celkový dojem z knihy je príjemný, určite nikoho neurazí, a ak si potrebujete oddýchnuť pri troške romantiky a light krimi zápletke, toto je to pravé pre vás. Odporúčam ju čítať počas horúcich letných dní, napríklad na dovolenke na pláži, aby ste sa príjemne schladili. 🙂

Moje hodnotenie: 3/5

Za recenzný výtlačok zo srdca ďakujem vydavateľstvu i527.net

Ďalšie časti série Aljašská odvaha nájdete na stránke i527.net. Knihu si môžete kúpiť tu: Sabotáž, Kumran.sk alebo Martinus.sk.

Recenzia / Skôr než odídeš

Originálny názov: Before You Go

Autor: Clare Swatmanová

Vydavateľstvo: Ikar

Prekladateľ: Zuzana Dudíková

Rok vydania: 2017

Väzba: Hardback

Počet strán: 312

Bol horúci deň a jasné slnko ostro kontrastovalo s pochmúrnou atmosférou. Zoe s bledou bezvýraznou tvárou vyliezla z čierneho auta a na vratkých nohách kráčala k nízkej tehlovej budove. Jej matka Sandra za ňou pobehla a chytila ju pod pazuchu.

Zoe a Ed tvorili pár dlhé roky. Veľa si toho preskákali, no ich vzťah škrípe. Do ich života však vstúpi osud a Ed zomiera. Zoe je zničená a po tom, čo sa buchne do hlavy, sa zobudí o 20 rokov mladšia, v deň, keď sa zoznámila s Edom. Dostala šancu niečo napraviť? Zoe sa vracia na rôzne miesta v rôznych časoch, vždy v nejaký dôležitý moment, ktorý s Edom prežili. Podarí sa jej niečo zmeniť?

Skôr než odídeš je citlivá sonda do vzťahu dvoch ľudí. Pozeráme sa na pár mladých ľudí, ktorí musia prejsť mnohými problémami, ale vďaka svojej vzájomnej láske to všetko vždy zvládajú. Niekedy je to ťažšie, no vždy sa snažia to kvôli sebe vyriešiť.

“Uvažovala som nad možnosťami, čo zmeniť. Bolo ich veľa.”

Po Edovej smrti dostane Zoe neuveriteľnú šancu – môže ho znova vidieť, prežiť s ním krásne dni, ale aj tie horšie. Osud sa jej snaží čosi naznačiť. Že nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá a že druhá šanca občas zmení maličkosť, ktorá stačí na väčšiu vec.

Téma cestovania v čase ma vždy fascinovala. Občas si želám aj ja vrátiť čas, spraviť niečo inak. No bolo by to lepšie?  Dá sa minulosť vôbec zmeniť? Clare Swatmanová sa s touto myšlienkou snažila celkom pohrať, no na môj vkus do toho nedala všetko, čo sa dalo. Rozčuľovalo ma, že Zoe trvalo strašne dlho, kým sa vôbec odhodlala niečo meniť a že sa tie dni snažila prežiť tak, ako ich prežívala predtým. Tému cestovania v čase autorka poňala trošku povrchnejšie, alebo lepšie povedané, pozerala sa na ňu jedným smerom. Rozoberá iba vzťah Eda so Zoe, teda môžeme nahliadnuť do ich súkromia a odhaľujeme, ako to medzi nimi fungovalo. Clare sa hlbšie nezaoberá primárnym cestovaním v čase, ako by to celé mohlo fungovať a ovplyvňovať prítomnosť či budúcnosť. Tá sci-fi stránka veci mi tam trochu chýbala, kvôli tomu je táto kniha takmer obyčajným romantickým príbehom. No napriek tomu je tento príbeh veľmi pekný. Preto ak hľadáte knihu o cestovaní v čase, toto nie je to pravé orechové, ale ak si chcete prečítať citlivý román o krehkosti vzťahov, určite siahnite práve po tejto knihe.

“Stála som pred zrkadlom a študovala svoju tvár. Vlasy som mala svetlé, nakrátko ostrihané a s rovnou ofinou.”

Zoe sa musí nechať, že sa ako vrátená v čase vedela správať naozaj dospelo a zrelo, všetko to brala s prehľadom, rozumne, niektoré chvíle si vedela užívať práve preto, že vedela, čo príde, niektorým udalostiam sa jej podarilo vyhnúť kvôli jej vedomiu, čo jej správanie v minulosti spôsobilo. Takže sa naozaj správala ako 38 ročná žena v tele dvadsiatničky. Toto bolo veľmi reálne, za čo autorke tlieskam, pretože psychologické vykreslenie postavy zvládla výborne.

Na Eda v minulosti som sa veľmi tešila. Bola som zvedavá, čo za osudového muža to bolo. A bol to presne ten typ, čo vám dokáže zlomiť mladé srdce, avšak nie tou prvoplánovou cestou, ale pôsobil naozaj veľmi reálne a živo. Takého Eda pozná väčšina z nás. Bol to naozaj dobrý chlap, obetavý, citlivý a bolo veľmi vidno, že Zoe naozaj miluje, lebo v opačnom prípade by sa v niektorých situáciách zachoval inak. To sa mi na ňom najviac páčilo. Tá jeho vnútorná krása a sila.

“V ten večer sme išli spať neskoro, jednak preto, lebo sme sa celý večer rozprávali, a jednak preto, lebo som sa bála, čo sa stane, keď zaspím.”

Neviem prečo, Skôr než odídeš mi veľmi pripomína knihu Predtým ako som ťa poznala. Je tam tá podobná atmosféra a pre mňa trošku sklamanie, pretože aj napriek tomu, že to všetko bolo strašne krásne a citlivé, nerozložilo ma to natoľko, ako by mohlo. Koniec som predvídala, a asi budete aj vy, no aj napriek tomu mi po líci skanula slza, bola som úprimne dojatá. Niektoré veci by som napísala inak, ale aj tak to bola jedna z nadpriemerných kníh, ktorá stojí za prečítanie.

Odporúčam všetkým romantikom, ktorí túžia zmeniť niečo vo svojej prítomnosti.

Moje hodnotenie: 4/5

Za recenzný výtlačok z knihomoľského srdca ďakujem vydavateľstvu Ikar.

čítaj.to / Labyrint túžby

Ak máte chuť prečítať  si knihu, ktorá sa okrajovo venuje filozofickým otázkam, obsahuje submisívnu hrdinku a trochu tajomna, toto maličké “dielo” je ako stvorené pre vás. Pre mňa však nie. Prečo? Dozviete sa po kliknutí na tento odkaz.

Recenzia / Selekcia

Originálny názov: The Selection

Autor: Kiera Cassová

Vydavateľstvo: CooBoo

Prekladateľ: Martin Polakovič

Rok vydania: 2014

Väzba: Hardback

Počet strán: 312

Keď sme si na pošte vyzdvihli ten list, mama bola v siedmom nebi. Už predtým sa rozhodla, že všetky naše problémy sú vyriešené,raz a navždy za nami. Veľkým háčikom v jej dokonalom pláne som bola ja. Nepovažovala som sa za obzvlášť neposlušnú dcéru, ale tu sa moja trpezlivosť končila.

Tak dlho som sa na ňu tešila. Nádherná obálka, zaujímavá anotácia…no nie je všetko zlato, čo sa blyští.

America Singerová je päťka. Nevadí, že neviete, čo to znamená, počas čítania to jednoducho pochopíte. Napriek jej odporu je vybraná do Selekcie – akejsi reality show, kde si princ Maxon má spomedzi tridsiatich piatich dievčat vybrať svoju nevestu. Áno, niečo ako tie americké reality shows, kde si milionár vyberá spomedzi vydajachtivých žien. A ešte to je skrížené s Hunger Games. Znie to divne, lebo veď nejde o vraždenie maloletých, ale je to tak. Máme tu Katniss v načančaných šatách a v blahobyte.

“Zastal a hľadel na mňa. Z jeho tváre som nevedela nič vyčítať. Obavy? Výčitky?”

Okolo Selekcie sa v mojom okolí diali veľké veci. Všetci boli natešení, nadšení a každý ma presviedčal, že sa mi to určite bude páčiť. A ja som nemala dôvod neveriť. Áno, páčilo sa mi to, ak to beriem ako takú rozprávočku na odreagovanie. Ak by som to mala brať ako kus literatúry, tak to u mňa nevyhralo.

Kiera Cass je tak zvláštne nevypísaná. Miestami mi to pripadalo strašne amatérske písanie, také tínedžerské povedačky. Jednoduché myšlienky, jednoduchý dej. Ale má potenciál, lebo aj napriek tej amatérskosti a jednoduchosti vás ten príbeh dostane. To proste nejde, aby sa vám to svojim spôsobom nepáčilo, aby ste nemysleli na Maxona, na to, aby America nerobila somariny a aj napriek obrovskej predvídateľnosti ste radi, že to čítate a chcete viac. Prečo?

“Hľadela som von záhradou a periférne som videla, že sa na mňa Maxon pozerá. Jeho tvár bola veľmi blízko.”

Lebo ktorá by si neželala zaujať princa? Ktorá by nechcela byť výnimočná spomedzi mnohých? Všetky tie krásne šaty, starostlivosť, prechádzky v záhrade… a do toho výnimočný Maxon. Princ, ktorý je lepší, ako sa na začiatku zdá, je pozorný a milý, vysoký, pekný a dáva jasne najavo, čo k vám cíti. A ešte je aj ochotný počkať a byť váš kamarát! No čo viac si môže dievča priať?

Ich vyvíjajúci sa vzťah sa mi páčil. Na jednej strane „papuľnatá“ America, ktorá nemá čo stratiť a tak je teda prirodzená, veď sa nemusí na nič hrať, na druhej strane Maxon, neskúsený princ, ktorý vie rozosmiať ale aj utešiť a toto je jeho jediná šanca nájsť svoju spriaznenú dušu. Vieme, ako to skončí. Tu sa nedá spojlerovať, lebo nie sme hlúpi, proste to inak ani nemôže byť. A tak tým dvom holúbätkám držíme palce a v kútiku utierame slzičku pri každom intímnom rozhovore.

“Hoci som si nebola úplne istá, komu patrí moje srdce, od žiarlivosti ma pichlo pri srdci.”

Okrem nich tu robia „křoví“ aj vedľajšie postavy, samozrejme, ale mne pripadali strašne ploché a nedôležité. Teda až  na Aspena, zamotávača ľúbostných trojuholníkov, Celeste, lebo všade musí byť potvora a slúžok, ktoré slúžia skôr na vykreslenie Americinej povahy. Pekná rozprávka. Zase niečo na štýl Popolušky. A tú ja mám veľmi rada.

Odporúčam všetkým beznádejným romantičkám, ktoré stále veria na rozprávky.

Moje hodnotenie: 3/5

 

Recenzia / Zavri oči a snívaj

Originálny názov: DREAMOLOGY: A Love Story

Autor: Lucy Keating

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Klára Kruteková

Rok vydania: 2016

Väzba: Paperback

Počet strán: 272

Som priamo v strede Great Hall v Metropolitnom múzeu umenia, presne meter pred vstupom do egyptského krídla, kde som sa na oslave svojich desiatych narodenín povracala.

Ja som úplne nadšená! Už dlhšie som po tejto knihe pokukovala, lebo téma snenia je mi veľmi blízka, snívam totiž okrem noci aj vždy, keď sa to len trošku dá. A bola som strašne zvedavá, čo pre mňa autorka pripravila. Čakala som… ani neviem, čo som vlastne čakala. Anotácia mi sľubovala zaujímavú tému a romantiku a to som aj dostala 🙂

Hlavnou témou tohto príbehu je snenie a rozdiel medzi snom a realitou. Hlavná hrdinka, Alice, sa celý život utieka k svojim snom, v ktorých môže byť s Maxom, šťastná a v bezpečí. Keď potom Maxa stretne v skutočnom živote, je právom celá bez seba. Veď ako by sme sa cítili my, keby sme zrazu niekde na ulici stretli toho svojho vysnívaného? Alice samozrejme očakáva, že to bude také, ako v snoch, ale realita je trošku iná. Max nie je taký, ako v nočných dobrodružstvách a zo začiatku sa tvári, že Alice vidí prvý krát v živote. Ale pravda na seba nenechá dlho čakať, vyjde najavo, že aj Max rovnako sníva o Alice. Ako je to všetko možné? A čo s tým, že sa ich sny začínajú pomaly vkrádať aj do reality? A čo s tou všetkou nočnou láskou? Je možné, že sa budú mať radi aj v bdelom stave?

“Prekvapí ma, ako môže také malé gesto znamenať tak veľa. Ako si často neuvedomíte nervozitu a smútok, ktorý v sebe držíte, až kým ho dotyk milovanej osoby zrazu nevypustí.”

Spolu s Alice a Maxom sa vydáme na dobrodružnú cestu za pravdou, zisteniami a za láskou. Spolu s nimi pomaly zisťujeme, ako je to možné, že majú spoločné sny a čo s tým treba urobiť. A okrem toho sa po každej prečítanej strane viac a viac zamilovávame do každej jednej postavy a najmä do tých dvoch beznádejných „snílkov“.

Romantika v tejto knihe funguje skvele. A autorka nám z nej načerpala poriadnu porciu 🙂 Lebo nestačí len tá romantika v skutočnom živote, my tu môžeme nadšene vzdychať aj nad tou romantikou snovou. Lebo v snoch tí dvaja zažívajú tak rozkošné dobrodružstvá, že im tie sny aj závidím. A ich realita? Raz hore, raz dole, ale vždy je to skvelé a čítala som o tom s radosťou a dychtivo.

“A zrazu som si uvedomila, že aj ja som sa uvoľnila. Uľavilo sa mi, keď som mu všetko vyrozprávala.”

Postavy sú napísané veľmi dobre. Alice, presne ako Alica v krajine zázrakov, je tak sladko divná a stratená vo svojich snoch, ale zároveň pôsobí veľmi reálne. Autorka sa vraj nechala inšpirovať sebou, pretože majú toho spoločného viac než dosť. Obdivovala som, aké sny si dokázala vymyslieť, že to celé pôsobilo krásne surrealisticky a v takej ľahkej, mladej forme, to konkuruje všetkým tým surrealistom, ktorých čítam veľmi rada. To prelínanie medzi snom a realitou, aj ja sama som bola občas zmätená, ale hlavne ohromená a očarená a trošku aj znepokojená. Max je ten chlapčenský hrdina, ktorého nejde nemať rád a ja sa so slzami v očiach pýtam, či takí chlapci existujú fakt len v knihách a snoch? Okrem toho, že bol krásny a charizmatický, bol aj múdry, inteligentný a okrem IQ netrpel ani nedostatkom EQ a to sa cení. Pretože vedel byť aj citlivý, aj si stáť za svojím a hlavne vedel človeku robiť dobre a povedať či urobiť to, čo ten druhý potrebuje a ani mu to nerobilo problém (narážam na ten bohovský koniec). Hlavným hrdinom sekundujú aj veľmi sympatické hlavné postavy – dobrodružný Oliver, vždy pripravený na nejakú vylomeninu; prostoreká Sophie, Alicina najlepšia priateľka, ktorá sa riadi heslom „čo na srdci, to na jazyku“ a Alicin otec, zabudnutý vo svojom duševnom neporiadku. A takmer by som zabudla na Celeste, Maxovu frajerku, ktorá je prototypom tej obľúbenej a dokonalej dievčiny, no s tým rozdielom, že tu je naozaj  milá a sympatická.

Na knihe je veľmi sympatické, že autorka uštedrila týmto mladým ľuďom ešte v detstve rany, s ktorými sa musia pasovať a vyvíjať sa s nimi, čeliť im a učiť sa z nich, ale nenechala ich nezmyselne sa príliš trápiť. Obaja sú kvôli tomu ešte sympatickejší a máme chuť ich poriadne objať.  A v určitej časti mi to pripomínalo Večný svit nepoškvrnenej mysle.

“Láska vás asi robí krajšími.”

Celkový dojem z tejto knihy je nadpriemerný, čítala sa ľahko, autorkin štýl je svieži a vtipný a dokáže úžasne opísať neopísateľné pocity, presne tak, že viem, čo mám cítiť a opísala by som ich rovnako. Ústredná dvojica je jednoducho rozkošná, fandíme im od začiatku až do konca, ktorého som sa trochu obávala, lebo sa zdalo, že budem strašne plakať, našťastie to Lucy celé zachránila a ja som síce plakala, ale od dojatia.

Odporúčam všetkým beznádejným rojkom, romantikom a tým, ktorí sa cítia opustene.

Moje hodnotenie: 5/5

Recenzia / Vyvolenie

Originálny názov: The Choosing

Autor: Rachelle Dekker

Vydavateľstvo: i527.net

Prekladateľ: Zuzana Venglíková

Rok vydania: 2017

Väzba: Hardback

Počet strán: 320

Carrington mala pocit, akoby sa zrazila s idúcim vlakom.

Carrington Haleová žije vo svete prísnych pravidiel. Dievčatá sa celý život pripravujú na jednu výnimočnú chvíľu – na obrad vyvolenia – kedy si ich vyberie ich budúci manžel. Ak sa tak nestane a dievča ostane nevyvolené, odchádza od rodiny a stane sa robotnicou, ktorá slúži mestu a spoločnosti. Presne toto sa stane aj Carrington. Nevie, v čom urobila chybu, ale ani jeden z nápadníkov si ju nevyvolil a tak odchádza ako kus bezcenného mäsa do sveta, kde nemá žiadnu hodnotu.

Informácie, ktoré som k tejto knihe čítala, mi prezrádzali, že ak sa mi páčila Divergencia, bude sa mi aj toto. A je to pravda, teda v tej časti, že sa mi to bude páčiť. Divergenciu mi to veľmi nepripomínalo. Atmosférou sa to približovalo skôr k Iskre v popole a príbehom… ja som tam našla viacero iných kníh, niečo zo Zahrady nesmrtelnosti, niečo z Delíria…

“Nesmiala sa. Cítila, ako jej v žalúdku začína kypieť hnev.”

Hlavná myšlienka, ktorá nás sprevádza celým príbehom, je otázka identity. Kto sme a či sme to, čo nám o nás povedali druhí, alebo sme to, čo si o sebe myslíme sami a či sa náš pohľad na seba dá zmeniť. Akú hodnotu máme a či má niekto právo určovať ju. V tejto knihe sa rieši najmä identita a hodnota žien, ale ani muži neodchádzajú s prázdnymi rukami. Remko, hrdina, ktorý sekunduje Carrington, totiž tiež rieši svoje postavenie vo svete, ktorý pozná a čelí zisteniam o nedokonalosti systému.

Popri hlavnej línii identity nás, romantičky, poteší aj línia romantická, riešime lásku, problémy s ňou spojené, obety aj silu, ktorú nám dáva práve ona. Čo všetko sme ochotní riskovať pre svojho blížneho, priateľa či partnera? Stojí to všetko vôbec za to? Obetovať istoty a bezpečie pre niečo, čo nepoznáme? Všetky tieto otázky nám kladie autorka a my sa musíme pýtať samých seba, čo by sme urobili na ich mieste, čomu by sme dali prednosť?

“Remko chcel namietať, že na to, aby bol dobrým vojakom, nemusí byť šťastný, ale vedel, že tým by iba Ramsesovi nahral na smeč.”

Hlavná hrdinka Carrington je typické dievča, s akým sa stretávame v podobných knihách. Zabehnutá v systéme, zmierená so svojím životom, no s maličkou trhlinkou v duši, ktorou prenikajú pochybnosti a vidina lepšieho života. Aj ona si myslí, že to, čo je, je to najlepšie, čo môže byť a keď sa jej život rozpadne na márne kúsky, otrasie to jej vierou v systém, spoločnosť a dokonca aj v rodinu. Dostane sa k mužovi menom Aaron, ktorý jej do hlavy zaseje semienko pochybnosti a myšlienku, že jej život môže vyzerať inak, musí si len uvedomiť, kto určuje jej hodnotu. Je naozaj sympatická a je ľahké ju mať rád a stotožniť sa s ňou.

Aby sme sa pri čítaní nenudili, príbeh obohacuje niekoľko problémov, ktorým Carrington musí čeliť. Prekážky v láske, druhá šanca, pri ktorej musí zistiť, či tá šanca je vôbec šancou na lepší život, vysoko postavený muž, ktorý má o ňu záujem, prísne pravidlá, tresty a nevyhneme sa ani smrti. Dá sa povedať, že v tejto jednej knihe máme fakt všetko pokope. Aj jemne detektívnu zápletku, pretože potrebujeme zistiť, kto je vrah (a ja som si to celý čas myslela, že to bude on!), aj už spomínanú romantiku (tej je naozaj málo na môj vkus, ale pekná scéna s bozkom a to si ja cením), napätie, morálne dilemy. Ale hlavne,  kniha nám dáva možnosť pozrieť sa aj do nášho vnútra, ako je to s našou identitou a hodnotou. To sa mi na tom páči, že autorka rieši aj duchovné otázky.

“Jej telo tam dlhú chvíľu iba tak ležalo. Nikto nedýchal, nikto neprehovoril, nikto sa ani nepohol.”

Ešte sa musím pristaviť pri hlavnom mužskom hrdinovi, Remkovi. Je to muž, ako sa patrí. Dobrý, múdry, silný (!) a pritom citlivý a hlavne schopný veľkej lásky. Určite si ho pridám na zoznam obľúbených hrdinov.

Túto knihu odporúčam všetkým, ktorí si myslia, že ich hodnotu určuje ich okolie a cítia sa menejcenní.

Daľšie young adult romány nájdete na stránke i527.net. Prvú časť série Prorok si môžete zakúpiť tu: Vyvolenie, Kumran.sk alebo Martinus.sk.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu i527.net.

Mesiac s knihou / Marec

Práve som zistila, že Mesiac s knihou som nenapísala už rok :-O Je najvyšší čas to napraviť. Tento mesiac mi pribudlo pár krásnych kúskov a keďže marec je mesiac knihy, nemusím minuté financie vôbec ľutovať 😀

Prečítané knihy

Túto knihu som dostala z vydavateľstva Ikar a bolo to také celkom milé čítanie, oddychové, popri dojčení som dávala kapitolu za kapitolou, ale… môžete si prečítať recenziu.

Toto je ďalší recenzný kúsok a recenzia by mala čoskoro pribudnúť na portáli čítaj.to. Budem vás včas informovať 🙂

Môj milovaný Haruki Murakami. Ale, nebolo to to pravé orechové, na čo som od neho zvyknutá. No napriek tomu stále skvelé, už len kvôli neopísateľnej atmosfére.

Posledná prečítaná kniha tento mesiac bola znova recenzná pre čítaj.to. A bola som milo prekvapená 🙂

Nové kúpené knihy

Veľmi sa na toto teším, aj na knihu, aj na seriál. Vyzerá to ako presne moja šálka kávy 🙂

Musela som si ju kúpiť, keď už sa chystá ten film 🙂

Lebo prečo nie? 🙂

No toto snáď ani nemusím vysvetľovať 🙂

Podľa anotácie to vyzerá veľmi zaujímavo.

Aj toto 🙂

A toto je ďalšie Must have. Už len z princípu.

Darované knihy

 

 

Oneskorený darček na Valentína a MDŽ ❤ Nedávno som bola v kine na túto nádhernú rozprávku a bola som očarená.

 

Od brata. Len tak 🙂

Vymenené knihy / Knihy z bazárov

 

Stínová královná bola dlho na mojom wishliste. A Dokonalá láska len tak, zo zvedavosti.

Recenzné knihy

Od zítřka budu sexy třicítka mi prišla z čítaj.to a Vyvolenie z vydavateľstva i527.net, s ktorým som začala práve teraz spolupracovať, za čo som veľmi vďačná 🙂

Knihy z knižnice

Obidve som si želala prečítať, ale nechcela som ich kupovať. Ešte že máme tak skvelú knižnicu 🙂

Tento mesiac bol prekvapivo bohatý na nové prírastky a trošku chudobnejší na prečítané knihy, ale času mám teraz naozaj málo. Som rada, že stíham napísať aspoň tento článok.

A aký bol váš mesiac? Čo vám pribudlo do knižničky? Čo ste prečítali? A čítali ste niektorú z týchto kníh?

Recenzia / Stále som mama

Autor: Kristína Farkašová

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2016

Väzba: Hardback

Počet strán: 384

Ela a Matilda sú dvojvaječné dvojičky, ale v podstate vyrastali jednovaječne, keďže sa im zrástli placenty.

Držím v rukách knihu, ktorú som sa nikdy nechystala čítať. Keď sa na trh dostala prvá kniha od Kristíny s názvom Som mama a videla som ten ošiaľ, čo okolo nej nastal, povedala som si, že ja to čítať teda nebudem. Ale potom som Kristínu párkrát videla v telke rozprávať o svojich dvojičkách a bolo to také milé, bolo na nej vidieť, že je mamou rada. A hlavne, stala som sa mamou tiež.

Prvú knihu som ešte stále nečítala (ale chystám sa) a rovno som sa dostala k tejto druhej. Ale to vôbec nevadí (hej, nadväzujú na seba, keďže píše o svojich deťoch a vek na seba nadväzuje 😀 ), lebo nemusíme vedieť, čo sa stalo predtým. Proste mala deti, len boli mladšie ako v tejto knihe 🙂

“Človek musí porodiť, aby mal s kým srandovať.”

Ako prvé ma zaujalo prevedenie knihy: pekná obálka na zvláštnom papieri, takú knihu som ešte nevidela. Aj vo vnútri je to iné, ako vo väčšine kníh, je tlačená na hrubý, tvrdý papier, čo je však podľa mňa na škodu, a kniha je zbytočne ťažká (a teda sa mi ťažko nosí sebou s tou kopou vecí, ktoré od narodenia Princeznej musím so sebou všade vláčiť). Text (ktorý je písaný tiež písmom, na ktorý v knihách nie sme zvyknutí) dopĺňajú ilustrácie Kristíninho otca Borisa a sú fakt milé. A navyše je nám k dispozícii šnúrková záložka s pekným detailom a roztomilé tetovačky (ktoré mne vôbec nedržia, neviem, čo robím zle).

Kristína píše dosť chaoticky. Chápem, že také sú myšlienky matky (a obzvlášť matky dvojičiek), ale tak, ako mi to na začiatku prišlo milé a svieže, tak ma to časom začalo otravovať a rozčuľovať. Nemohla som sa do textov nijako zahĺbiť a prežiť ich, lebo som myšlienkami skákala hore-dolu a po dočítaní kapitoly som ani nevedela, o čom to vlastne celé bolo. Nie všetky kapitoly sú takéto, niektoré sú výrazne lepšie a tie som si fakt užívala a tešila som sa, keď som v texte našla krásnu myšlienku, s ktorou sa stotožňujem a ktorá vystihuje to, prečo je krásne byť matkou. Ale celá kniha mi pripadala skôr ako vytlačený osobný blog. Také klasické blogové články, ktoré nijako spolu nesúvisia, nenadväzujú na seba, proste sa v Kristíninom živote niečo udialo a ona o tom napísala do denníčka. Občas vtipne, občas trochu otravne a podľa jej slov „premotivovane“. A ja som sa začala časom nudiť a nevedela som sa dočkať, kedy knihu dočítam. Ideálne by sa mi čítala ako bočné čítanie popri hlavnej knihe, ako nejaké spestrenie, presne ako články na internete.

“Snažím sa nájsť pointu tejto mojej veľkej životnej zmeny, hľadám, ako to uzavrieť.”

Je to také milé dielko, nenáročné čítanie  na spestrenie dňa na materskej dovolenke, ale pre mňa nemá žiadnu literárnu ani umeleckú hodnotu (a ani príbehovú, lebo keď nič, tak aspoň príbeh to môže zachrániť). Ale mamičkám sa páči a ako mamičke sa páči aj mne. Lebo sa už veľmi teším, keď tá moja malá kozička podrastie a budeme tiež zažívať takéto veci (a pevne verím, že Kristína často zveličovala, lebo sa chcem vyspať). Určite to nie je strata času, ale ako hlavná kniha večera u mňa nevyhrala.

Odporúčam všetkým premotivovaným matkám, „radodajkám“ a čitateľom nenáročnej literatúry.

Moje hodnotenie: 2/5

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Ikar 🙂