Dokonalá knižná romantika / Doslova

Originálny názov: Literally

Autor: Lucy Keatingová

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Klára Kruteková

Rok vydania: 2017

Väzba: Paperback

Počet strán: 224

Bola nedeľa popoludní 15.02 a ja som si mala poupratovať izbu. Nie preto, že by tam bol neporiadok. Nikdy tam žiadny nebol. Nie preto, že by mi to prikázali rodičia. Nikdy mi to nekázali. Ale preto, že to svietilo v mojom kalendári. Žlté na bielom.

Anabelle žije v Benátkach v Kalifornii so svojimi rodičmi, bratom a otravným psom. Jej život je, zdá sa, dokonalý. Anabelle si život dokonalým robí. Všetko má vždy dopredu naplánované, odôvodnené, nič nenecháva na náhodu. Je výbornou študentkou a zdá sa, že ju nič nemôže prekvapiť. Ale len do chvíle, než do jej triedy zavíta autorka bestsellerov Lucy Keatingová, ktorá jej prezradí, že Anabelle je len hrdinka v jej knihe a Lucy naozaj riadi jej život.

Anabelle tomu, samozrejme, nechce veriť. Najmä nie teraz, keď sa dozvedela, že jej rodičia chcú predať dom, v ktorom odjakživa bývala, pravdepodobne sa rozvedú, ale hlavne, keď jej do života vstúpi pre ňu dokonalý chalan, Will.

“Mal v tvári niečo zvláštne. To, ako stál s bradou dohora a vystretými plecami.”

Will sa len teraz prisťahoval do mesta a naozaj sa k Anabelle hodí. Je rovnako organizovaný, čistotný, krásne vonia a vždy vie, čo povedať. Nie ako Elliot, bratov kamarát, ktorý ju odjakživa rozčuľoval, chodí snáď rok v tom istom tričku a večne sa poneviera u nich v dome.

Takže… Anabelle sa zdá myšlienka, že by niekto písal jej život, absurdná. Ale čo ak na tom niečo naozaj bude? Začína si všímať rôzne náznaky, ktoré ju vedú k myšlienke, že Lucy nie je len bláznivá spisovateľka. Vykazuje totiž základné znaky Keatingovej kníh.

“O pár minút neskôr som začula jemné klopkanie na kuchynské dvere a zbadala Willa, ako sa na mňa škerí s rukami vo vreckách.”

Anabelle nevie, ako túto skutočnosť spracovať. Má zmiešané pocity, kedy sa jej táto predstava nepáči, na druhej strane jej to aj trochu vyhovuje. Will je predsa úplne podľa jej predstáv, tak čo je na tom, že ho pre ňu napísala nejaká spisovateľka?

Ale priznajme si, vám by sa to páčilo? Na chvíľu je takáto dokonalosť fajn, ale dlhšiu dobu by som ju asi nezvládla. Veď bez čiernej by sme si ani neuvedomovali bielu, to sú základy filozofie 😀 No, a presne tak sa to prestane páčiť aj Anabelle, hlavne po tom, čo si uvedomí, že sa ocitá v milostnom trojuholníku (tiež jeden zo znakov Keatingovej tvorby) a ona, ako totálne usporiadaná osoba, zrazu nevie, kde je jej vesmír. Ako sa z toho dostane? A čo vlastne cíti a chce? A sú to vôbec jej pocity a túžby? Nenapísala ich len tá magorka, ktorá jej chce riadiť život? Kde sa končí postava z pera Lucy Keatingovej a kde sa začína pravá Anabelle?

“Stále som si nebola istá, či mu verím, pretože ten príbeh bol absurdný.”

Takto opísané to znie dosť zamotane a zložito. Ale verte mi, toto je tá ľahšia literatúra. Veď ak ste čítali Keatingovej Zavri oči a snívaj, viete, čo asi tak môžete očakávať. No tentokrát „ľahšie čítanie“ netreba brať ako niečo hanlivé, skôr prospešné a roztomilé.

Lucyn štýl písania sa vôbec nezmenil. Stále píše nenormálne pútavo, zrozumiteľne a dievčensky. Bola som veľmi zvedavá, čo z tejto dosť cool témy vyťaží. A keby sme pred sebou mali nejakú vážnejšiu literatúru, tak toto by bolo dosť hlúpe, plné nelogickostí a hodili by sme knihu von oknom. Ale my sme si otvorili knihu pre dievčatá. Pre tie romantické dievčatá. A v takomto prípade je kniha geniálna 🙂

Lucy vie navodiť skvelú snovú, miestami až surrealistickú atmosféru, ale stále takým tým ružovým spôsobom, čo je podľa mňa úžasné. Pretože dokonale spĺňa zámer, pre ktorý bolo toto dielko napísané. V rámci tohto romantického, dievčenského sveta, dáva všetko zmysel (no dobre, všetko možno nie), nestrácame sa v deji ani vo vetách, ani v postavách a myšlienkach. Len občas v snoch, lebo som sa párkrát pristihla, ako snívam s otvorenými očami aj ústami a srdiečkami namiesto zreničiek. Lebo Lucy je kráľovná dievčenskej romantiky. Áno, dovoľujem si to tvrdiť. Lebo nikdy neskĺza do oblasti mládeži neprístupnej, no napriek tomu je horúca ako len láska vie byť. A Keatingovej prvé bozky sú také ňuňuňu, že mi je o to viac ľúto, že v skutočnom živote tie prvé bozky vôbec nemusia byť také fajn. Ja si želám vrátiť sa v čase a zažiť prvý bozk, ktorý mi napíše Keatingová a vôbec sa na ňu za to nebudem hnevať. Ale moje malé mestečko pre ňu asi nebolo dosť zaujímavé 🙂

“Will Hale ma vzal na ďalšie neskutočné rande. Nebolo to len také obyčajné stretnutie.”

No, trošku som sa zamotala… a vlastne som len chcela povedať toľko, že to bolo také krásne romantické, snové čítanie, ktoré snáď nikoho nemôže uraziť. A navyše sme dostali fakt dobre napísané postavy, ktoré mali veľmi dobre vykreslené a ohraničené charaktery. A ešte veľmi zaujímavú zápletku, ktorá sa dá napísať na rôzne štýly, z toľkých rôznych strán. A ešte sú tu aj veci, nad ktorými sa môžeme zamyslieť, čosi, čo nám chce Lucy povedať, naučiť nás, nejaké to sebauvedomenie, uvedomenie si života, ktoré je naozaj (aspoň pre mňa) dôležité a potrebné. Postavy sa navzájom učia, ukazujú jeden druhému, čo je naozaj dôležité, ako sa dá žiť, čo tomu druhému chýba.  A ešte sa nám Lucy snaží povedať, že ak niečo naozaj chceme, máme si za tým ísť a urobiť všetko preto, aby sme to dosiahli a je jedno, aký príbeh pre nás osud napísal, lebo ten svoj príbeh máme stále vo svojich rukách my sami. Ufff, ťažké zamyslenie 😀

A aby som nezabudla, nie že čerešnička na torte, ale veľký kopec šľahačky mi naložila na tortu pani spisovateľka, v podobe hlavného/nehlavného hrdinu, ktorý je zas dokonalý pre mňa. Lebo všetky tie gestá, čo kvôli Anabelle urobil, fuuuu, ja som bola na odpadnutie, a priznám sa bez boja, že aj slzička mi vyšla, taká som bola dojatá, lebo aj keď nemám 15, stále som tá dospievajúca romantička túžiaca po všetkom tom, čo on v knihe robil. A ešte ako pekne to tá knižná Lucy opísala. No ja som odpadla 🙂

Takže môj záver znie, že knihu si treba prečítať, lebo je na svoj žáner dokonalá.

Prečo áno:

• Romantika!!!
• Výborné postavy
• Skvelá zápletka
• Snová atmosféra na pokraji reality
• Krásna hlavná myšlienka

Prečo nie:

• Prázdna položka

Moje hodnotenie: 5/5

Za knihu veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Ikar. Vy si ju môžte kúpiť kliknutím nižšie:

A ako sa kniha páčila vám? Máte v repertoári aj iné knihy balansujúce na hrane reality?

Ťažko slepá láska / Vesmír na pleciach

Originálny názov: Holding Up The Universe

Autor: Jennifer Nivenová

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Klára Kruteková

Rok vydania: 2017

Väzba: Paperback

Počet strán: 392

Nie som zlý človek, ale chystám sa urobiť zlú vec. Budeš ma za to nenávidieť. Aj pár ďalších ľudí ma bude nenávidieť, no aj tak to urobím.

Libby Stroutová bola kedysi označená za najtučnejšiu tínedžerku Ameriky. Dnes je o 137 kíl ľahšia, no stále je to „veľké dievča“. Po smrti svojej maty situáciu nezvládla a žiaľ zaháňala jedlom. Dnes je však iná. To by však ľudia museli vidieť ďalej ako po jej nadváhu. Jack Masselin je Libbyn opak. Všeobecne obľúbený, vedomý si svojho šarmu… avšak ani on to v živote nemá ľahké. Trpí totiž prosopagnóziou, čo znamená, že nedokáže rozoznávať tváre. Obaja si nesú na pleciach svoj kríž, svoje tiché trápenie, avšak každý sa s ním vyrovnáva inak.

Ak sa vám páčila kniha Eleanor a Park od Rainbow Rowellovej, bude sa vám páčiť aj Vesmír na pleciach. Aj tu sa opakuje „poučka“ neobľúbené dievča, obľúbený (alebo aspoň rešpektovaný) chalan, nečakaná náklonnosť. Neviem vám presne povedať, v čom sú rozdiely, radšej vám poviem, v čom je tento príbeh úžasný a krásny.

“Po prvý raz po veľmi dlhom čase som znovu spanikárila.”

Jennifer napísala nádherne citlivú knihu plnú metafor. Mega tučné, smutné dievča, uväznené vo vlastnej izbe, až ju museli doslova vysekať vonku? Jasné, že to chápeme! Chalan neschopný rozoznávať tváre, ktorý si musí namiesto toho pamätať všetky drobnosti, ktoré ľudí od seba odlišujú? Jasné, aj toto chápeme!  Veď Jennifer to tak krásne zaobalila do všetkých tých náznakov, že som miestami plakala od dojatia. Lebo to všetko chápem. Lebo viem, aké to je, chcieť sa skryť pred všetkými, ale najmä pred sebou samou. Lebo viem, aké to je, všetkého sa báť a musieť si dookola opakovať, že to najhoršie sa nemusí vôbec stať. Aké to je, keď si okolo seba postavíte pevnosť. Libby totiž trpí aj úzkostnou poruchou. Ja sa jej vôbec nečudujem, veď smrť matky musí byť strašne traumatizujúca udalosť, nehovoriac o tom, keď sa to stane v tak citlivom veku. A tak sa Libby snaží so situáciou vyrovnať ako vie a jediné, čo jej pomáha, je jedlo. Je ako tá zakliata princezná, čo čaká vo veži na bozk od pravej lásky. Lenže ten pravý bozk vôbec nemusí prísť od krásneho princa.

Libby chodí na terapie a preto je z nej teraz mladá uvedomelá žena. Vie, v čom je jej cena a že ona vôbec nie je kilá, ktoré nosí. Vie, že tá pravá Libby je viac ako kilá tuku. Vie, čo si zaslúži a nebojí sa požiadať o to, bojovať o to a ani odmietnuť to, čo jej môže ublížiť.

“Cítil som sa ako nahý. Vlastne som sa musel pozrieť na seba, aby som sa uistil, či mám oblečenie.”

Akú rolu sa v jej živote snaží zohrať Jack? Bude to ďalší z tých toxických ľudí, ktorí vedia pozerať len na povrch? Alebo sa z neho vykľuje naozaj dobrý človek a možno aj priateľ? Vy už asi tušíte, čo z toho bude pravda.

A čo Jack? Dokáže sa  s okolím podeliť o svoje trápenie s rozoznávaním tvárí? Akú úlohu v jeho živote zohrá Libby? Je ich stretnutie „osudové“?

“Doma som sa postavila pred zrkadlo v bledofialových bikinách, ktoré som si kúpila, keď som schudla.”

Nemôžem vám prezradiť všetko, lebo by ste o veľa prišli. Môžem vám povedať, že toto stretnutie rozhodne JE osudové. Že spojenie ich životov má pre oboch vyšší význam. Obaja sa môžu od toho druhého veľa naučiť, obaja si môžu navzájom veľmi pomôcť.

Mňa táto kniha naozaj dostala. Vo veľa veciach mi pomohla, v mnohých som sa našla, veľa som si poplakala, aj som sa nasmiala. Našla som tam presne to, čo od dobrej knihy čakám. Každá jedna emócia bola dokonale precítená. A myslím si, že pokiaľ nie ste citovo vyprahnutí, budete plakať aj vy…

Prečo áno:

• Lebo Libby je skvelá
• Lebo aj Jack je skvelý
• Lebo Jackove myšlienky sú najviac
• Lebo Libby je nenormálne silná osobnosť, ktorá dokáže nakopať všetky zadky
• Lebo čítať o neschopnosti rozoznávať tváre je úžasne zaujímavé
• Lebo bozky… a láska… veľa lásky…
• Lebo všetci si nesieme na pleciach to svoje trápenie, ktoré je občas veľké ako vesmír

Prečo nie:

• Nemám žiaden dôvod, pretože kniha sa mi páčila od začiatku do konca

Moje hodnotenie: 5/5

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu YOLi.

Vy si knihu môžete kúpiť tu:

 

Recenzia / Zavri oči a snívaj

Originálny názov: DREAMOLOGY: A Love Story

Autor: Lucy Keating

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Klára Kruteková

Rok vydania: 2016

Väzba: Paperback

Počet strán: 272

Som priamo v strede Great Hall v Metropolitnom múzeu umenia, presne meter pred vstupom do egyptského krídla, kde som sa na oslave svojich desiatych narodenín povracala.

Ja som úplne nadšená! Už dlhšie som po tejto knihe pokukovala, lebo téma snenia je mi veľmi blízka, snívam totiž okrem noci aj vždy, keď sa to len trošku dá. A bola som strašne zvedavá, čo pre mňa autorka pripravila. Čakala som… ani neviem, čo som vlastne čakala. Anotácia mi sľubovala zaujímavú tému a romantiku a to som aj dostala 🙂

Hlavnou témou tohto príbehu je snenie a rozdiel medzi snom a realitou. Hlavná hrdinka, Alice, sa celý život utieka k svojim snom, v ktorých môže byť s Maxom, šťastná a v bezpečí. Keď potom Maxa stretne v skutočnom živote, je právom celá bez seba. Veď ako by sme sa cítili my, keby sme zrazu niekde na ulici stretli toho svojho vysnívaného? Alice samozrejme očakáva, že to bude také, ako v snoch, ale realita je trošku iná. Max nie je taký, ako v nočných dobrodružstvách a zo začiatku sa tvári, že Alice vidí prvý krát v živote. Ale pravda na seba nenechá dlho čakať, vyjde najavo, že aj Max rovnako sníva o Alice. Ako je to všetko možné? A čo s tým, že sa ich sny začínajú pomaly vkrádať aj do reality? A čo s tou všetkou nočnou láskou? Je možné, že sa budú mať radi aj v bdelom stave?

“Prekvapí ma, ako môže také malé gesto znamenať tak veľa. Ako si často neuvedomíte nervozitu a smútok, ktorý v sebe držíte, až kým ho dotyk milovanej osoby zrazu nevypustí.”

Spolu s Alice a Maxom sa vydáme na dobrodružnú cestu za pravdou, zisteniami a za láskou. Spolu s nimi pomaly zisťujeme, ako je to možné, že majú spoločné sny a čo s tým treba urobiť. A okrem toho sa po každej prečítanej strane viac a viac zamilovávame do každej jednej postavy a najmä do tých dvoch beznádejných „snílkov“.

Romantika v tejto knihe funguje skvele. A autorka nám z nej načerpala poriadnu porciu 🙂 Lebo nestačí len tá romantika v skutočnom živote, my tu môžeme nadšene vzdychať aj nad tou romantikou snovou. Lebo v snoch tí dvaja zažívajú tak rozkošné dobrodružstvá, že im tie sny aj závidím. A ich realita? Raz hore, raz dole, ale vždy je to skvelé a čítala som o tom s radosťou a dychtivo.

“A zrazu som si uvedomila, že aj ja som sa uvoľnila. Uľavilo sa mi, keď som mu všetko vyrozprávala.”

Postavy sú napísané veľmi dobre. Alice, presne ako Alica v krajine zázrakov, je tak sladko divná a stratená vo svojich snoch, ale zároveň pôsobí veľmi reálne. Autorka sa vraj nechala inšpirovať sebou, pretože majú toho spoločného viac než dosť. Obdivovala som, aké sny si dokázala vymyslieť, že to celé pôsobilo krásne surrealisticky a v takej ľahkej, mladej forme, to konkuruje všetkým tým surrealistom, ktorých čítam veľmi rada. To prelínanie medzi snom a realitou, aj ja sama som bola občas zmätená, ale hlavne ohromená a očarená a trošku aj znepokojená. Max je ten chlapčenský hrdina, ktorého nejde nemať rád a ja sa so slzami v očiach pýtam, či takí chlapci existujú fakt len v knihách a snoch? Okrem toho, že bol krásny a charizmatický, bol aj múdry, inteligentný a okrem IQ netrpel ani nedostatkom EQ a to sa cení. Pretože vedel byť aj citlivý, aj si stáť za svojím a hlavne vedel človeku robiť dobre a povedať či urobiť to, čo ten druhý potrebuje a ani mu to nerobilo problém (narážam na ten bohovský koniec). Hlavným hrdinom sekundujú aj veľmi sympatické hlavné postavy – dobrodružný Oliver, vždy pripravený na nejakú vylomeninu; prostoreká Sophie, Alicina najlepšia priateľka, ktorá sa riadi heslom „čo na srdci, to na jazyku“ a Alicin otec, zabudnutý vo svojom duševnom neporiadku. A takmer by som zabudla na Celeste, Maxovu frajerku, ktorá je prototypom tej obľúbenej a dokonalej dievčiny, no s tým rozdielom, že tu je naozaj  milá a sympatická.

Na knihe je veľmi sympatické, že autorka uštedrila týmto mladým ľuďom ešte v detstve rany, s ktorými sa musia pasovať a vyvíjať sa s nimi, čeliť im a učiť sa z nich, ale nenechala ich nezmyselne sa príliš trápiť. Obaja sú kvôli tomu ešte sympatickejší a máme chuť ich poriadne objať.  A v určitej časti mi to pripomínalo Večný svit nepoškvrnenej mysle.

“Láska vás asi robí krajšími.”

Celkový dojem z tejto knihy je nadpriemerný, čítala sa ľahko, autorkin štýl je svieži a vtipný a dokáže úžasne opísať neopísateľné pocity, presne tak, že viem, čo mám cítiť a opísala by som ich rovnako. Ústredná dvojica je jednoducho rozkošná, fandíme im od začiatku až do konca, ktorého som sa trochu obávala, lebo sa zdalo, že budem strašne plakať, našťastie to Lucy celé zachránila a ja som síce plakala, ale od dojatia.

Odporúčam všetkým beznádejným rojkom, romantikom a tým, ktorí sa cítia opustene.

Moje hodnotenie: 5/5

Recenzia / Klamári

Originálny názov: We Were Liars

Autor: E. Lockhart

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Jana Cinková

Rok vydania: 2015

Väzba: Paperback

Počet strán: 240

Vitajte v nádhernej rodine Sinclairovcov.

Takto sa začína nevšedný román E. Lockhartovej – Klamári. Klamármi sa nazývajú štyria kamaráti, ktorí trávia každé leto na súkromnom ostrove so svojimi rodinami. Každé leto je krásne, plné zážitkov a dobrodružstiev. No pätnáste leto je iné. Cadence sa nájde na pláži polomŕtva, na nič sa nepamätá, sužujú ju obrovské migrény a navyše sa jej Klamári prestali ozývať. Šestnáste leto na ostrove vynechá a dúfa, že si na všetko spomenie, pretože ani rodina jej nechce nič prezradiť. Na sedemnáste leto sa Cadence vracia na ostrov za svojimi priateľmi, ktorí sa správajú, ako keby sa nič nestalo, ako keby bolo všetko v poriadku. No nič nie je tak, ako by malo byť.

Na túto knihu som sa nijak zvlášť netešila, proste som vedela, že ju mám v polici a čakala na mňa. Nečítala som na ňu veľa ohlasov a tie, čo som čítala, boli pozitívne, takže som do nej nešla s nejakými extra očakávaniami, proste som čakala obyčajný román, ktorý poteší a neurazí. Dostala som však niečo nevšedné.

Celý príbeh je prerozprávaný z pohľadu Cadence, jednej z Klamárov. Ostatní priatelia sú vlastne jej sesternica a bratranec a Gat, ktorý je cudzincom a bohatá a snobská rodina mu to dáva dosť pocítiť. Cadence s priateľmi trávi na ostrove príjemné letá a počas jedného z nich sa do Gata zaľúbi. A Gat do nej. Všetko sa zdá krásne, no musí prísť nejaký zvrat, aby sme sa nenudili a ten nastáva vtedy, keď sa stane akási nehoda alebo niečo také, Cadence si na nič nepamätá, nikto jej nič nechce prezradiť a tak na všetko ostáva sama, len so svojimi myšlienkami, ktoré sa mi zdajú fakt originálne a poetické. Kniha je písaná zvláštnym spôsobom, na ktorý nie som pri YA literatúre zvyknutá, pretože je popretkávaná akýmisi lyrickými duševnými výlevmi a zvláštnymi rozprávkami, ktoré si Cadence vymýšľa a ktoré sedia na jej rodinu a situáciu. Naozaj sa mi to veľmi dobre čítalo, kapitoly boli krátke, takže to sypalo jedna radosť a ani som nevedela ako a kniha bola dočítaná.

“Ak chcete žiť medzi ľuďmi, čo sa neboja myší, zabudnite na paláce.”

Hlavným ťažiskom príbehu je to tajomstvo, ktoré sa vznáša nad Cadence a ostatnými Klamármi. Priatelia sa správajú občas dosť zvláštne a mňa strašne štve prečo, lebo ja by som takto nemohla vydržať, aby nikto nechcel povedať, čo sa vlastne stalo a deje a celá tá neistota a tá divnosť, ktorá sprevádza celý príbeh je dosť ťaživá a naliehavá.

Veľmi sa mi páčia Cadencine myšlienky, myšlienkové pochody, úvahy, to, ako sa hľadá, aká je stratená, ako jej Klamári pomáhajú nájsť samú seba a ako ona o sebe zisťuje to, čo si o sebe nikdy nemyslela. Že vôbec nie je taká, aká si myslela, že je. To je na tom celom príbehu asi najsilnejšie – to nájdenie seba samej a že to niekedy vôbec nemusí byť dobré stretnutie.

“Stokrát radšej budem žiť naplno a riskovať, ako by som mala neustále na niečo čakať, ako som to robila posledné dva roky.”

Lockhartová dokázala skvele vykresliť snobizmus bohatého klanu. Stretávame sa so štyrmi sestrami a ich otcom, ktorý im všetkým vládne, presne ako v rozprávkach, ibaže toto vôbec nie je rozprávkové, skôr tragikomické. Ani neviem, či mi má nakoniec byť tých úbohých bohatých ľudí ľúto. Majetok je niekedy naozaj ťažký oriešok a neprináša nič dobré.  A nepriniesol nič dobré ani rodine Sinclairovcov. Ale to sa musíte dočítať sami. Mňa koniec naozaj dostal, vôbec som to nečakala, takže som jedna z tých, ktoré príbeh totálne uniesol, nadchol a objal.

Odporúčam všetkým, ktorí majú radi trocha poézie, záhady a objavovanie svojho vnútra.

Moje hodnotenie: 5/5

Recenzia / Nedaj sa!

Originálny názov: Carry On

Autor: Rainbow Rowell

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Diana Ghaniová

Rok vydania: 2016

Väzba: Paperback

Počet strán: 456

Na autobusovú stanicu kráčam sám. Vždy keď odchádzam, vyskytne sa nejaký problém s mojimi dokumentmi. Celé leto nesmiem ísť bez dozoru a povolenia kráľovnej ani do Tesca, a potom na jeseň sa jednoducho odhlásim z domova a odídem.

Rainbow Rowellovú určite všetci dobre poznáte. Či už vďaka Eleanor a Park alebo Fanúšičke. A dovolím si tvrdiť, že sme si ju veľmi obľúbili. Tí z vás, ktorí ste čítali Fanúšičku, viete, kto je Simon Snow. Rainbow nás s ním zoznámila už v príbehu o Cat, ktorá o ňom písala fanfikcie a teraz je načase dozvedieť sa, aké to bolo podľa samotnej autorky.

Simon Snow je čarodejník. Chodí na Wattfordskú čarodejnícku školu, jeho najlepšou kamoškou je múdra Penelopa s podrezaným jazykom, chodí s Agatou, ktorá je stelesnením krásy a taviaci kotol ho na začiatku jeho čarodejníckej cesty spojil dokopy s Baziltonom Pitchom, s ktorým musí zdieľať jednu izbu. S Bazom sú nepriatelia na život a na smrť. No všetko sa začne meniť vtedy, keď Baz záhadne nenastúpi do školy a Simonovi sa omylom zjaví Bazova mŕtva matka s posolstvom.

Mnohí z nás, ktorí sme sa so Simonom a Bazom zoznámili vo Fanúšičke, sme sa nemohli vyhnúť porovnávania Simonovho príbehu s Harrym Potterom. Aj mne to pripadalo veľmi podobné, je zjavné, že Rainbow sa týmto svetoznámym čarodejníkom nechala inšpirovať. Čo ma však v Nedaj sa! poteštilo je, že táto podobnosť sa stráca. Ostal len svet čarodejníkov a mužský hlavný hrdina, ale všetko ostatné je naozaj iné. Rainbow vymyslela naozaj ďalší originálny fantastický svet, ktorý stojí za to a oproti HP sa čarodejníci nevyhýbajú tomu skutočnému svetu, nepopierajú ho, ale kľudne používajú slová a predmety zo sveta ľudského.

“Došlo mi v piatom ročníku, keď ma Snow všade sledoval ako pes priviazaný o môj členok.”

Samostatnou kapitolou sú pre mňa kúzla. V tomto prípade sa nestretávame so zložitými latinskými slovami a slovnými spojeniami, ale s riekankami, textami piesní a podobne, čo je podľa mňa strašne cool a zábavné a mňa to strašne fascinovalo, veď čo všetko by sa s takými kúzlami dalo robiť? 🙂

Postavy v tejto knihe sú, ako sme u Rainbow zvyknutí, krásne vyvinuté, psychologicky dokonale vykreslené a doslova na zožratie. Zatiaľ čo hlavný hrdina Simon mne osobne nebol až tak sympatický, pretože mi jeho správanie pripadalo občas trochu ľahostajné a nepremyslené, len ako výsledok náhody, čo mne ako beznádejnej „plánovačke“ trošku liezlo na nervy, postava Baza bola úplne úžasná. Temný čarodejník, stále nad vecou, s uhrančivým výzorom a štýlom každého badboya, ktorých tak máme radi 🙂 A keďže kapitoly boli písané z pohľadov rôznych postáv, na tie jeho som sa vždy tešila najviac. Občas mi trošku robilo problém prepnúť sa z postavy na postavu, ale zvládla som to a myslím, že väčšine z vás to problém robiť nebude, to len ja som bola akosi mimo.

“Nebol som si istý, ako na to Snow prišiel alebo prečo mi uveril, keď som mu to povedal.”

Nedaj sa! je dobrá kniha. Nie len preto, že je od našej obľúbenej autorky, ale preto, že sme sa mohli zahĺbiť do nového sveta (a tie ja vždy strašne rada objavujem), spoznali sme nové tvory a nové magické udalosti, ale aj preto, že nám ukazuje silu priateľstva a solidarity, že nám hovorí, že všetci sme dôležití  a výnimoční, že nie je všetko také, ako sa nám doteraz zdalo a že zmien sa netreba báť. A navyše tá typická Rowellovská romantika, neotrepané frázy a vety, ktoré by chcel počuť asi každý z nás.

Tento príbeh sa bude páčiť všetkým mladým, ale aj tým starším čitateľom s kúskom fantázie a mladým duchom; všetkým tým, ktorí sa hľadajú alebo sa už našli a možno trochu nevedia, čo s tým. Ani Simon či Baz to nevedeli. A občas to neviem ani ja 😉

Moje hodnotenie: 4/5

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu YOLi 🙂

 

 

Recenzia / Iskra v popole

Originálny názov: An Ember in the Ashes

Autor: Sabaa Tahir

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Martin Štulrajter

Rok vydania: 2016

Väzba: Paperback

Počet strán: 424

Môj starší brat prišiel domov za tmy, pár hodín pred úsvitom, keď aj duchovia odpočívajú. Bolo z noho cítiť oceľ, uhlie a vyhňu. Pach nepriateľa. Pretiahol sa cez okno a bosými nohami nečujne pristál na trstinovej dlážke. Jeho telo pripomínalo strašiaka. Za ním zavanul horúci púštny vietor a zašelestil visiacimi závesmi. Na dlážku mu padol skicár. Rýchlo ho nohou zastrčil po posteľ, akoby to bol had.

Laia a Darin sú súrodenci. Ich život sa obráti na ruby, keď do domu vtrhne maska, zabije ich starých rodičov a Darina odvedú do väzenia. Laii sa podarí ujsť a rozhodne sa, že Darina stoj čo stoj dostane na slobodu. Dostane sa do vojenskej akadémie ako špiónka – otrokyňa hrozivej veliteľky. Paralelne sa odvíja príbeh Eliáša, veliteľkinho syna, masky, ktorý nemyslí na nič iné, než na útek a na to, že takýto krutý život už nechce viesť. Osud ho však prinúti ostať a vykonať ťažkú skúšku. Cesty Laie a Eliáša sa zvláštnym spôsobom prelínajú a ani nevedia, akí si môžu byť nápomocní.

O tejto knihe som počula už dávnejšie, zo zahraničných zdrojov, a nemohla som sa dočkať, kedy sa konečne dostane aj do mojich rúk. Kniha totiž sľubuje perfektnú fantasy jazdu, kde sa nebudeme ani chvíľku nudiť. Musím povedať, že Sabaa Tahir napísala skvelú prvotinu. Toľko zrady, úskokov a prekvapení na jednom mieste sa len tak nevidí. No dočítame sa aj o odvahe, sebazaprení, láske a prekonávaní samého seba.

“V noci som mal sny o cestách, plné sykotavých zvukov a šepotu.”

Kniha je písaná z dvoch pohľadov. Z Lainho a Eliášovho. Aj keď mám spravidla radšej ženské hrdinky, v tomto prípade som radšej čítala tie Eliášove kapitoly. Od začiatku boli akého akčnejšie a dospelejšie. Nie že by tá Laina cesta nebola zaujímavá, ale neprirástla mi od začiatku k srdcu tak, ako Eliáš. Možno preto, že sa od začiatku strašne ľutovala, sypala si popol na hlavu, neustále sa obviňovala, že neostala na pomoc bratovi, ale utiekla. Ako chápem tie výčitky svedomia, ale keď si rozumne uvedomila, že by bratovi aj tak nijako pri vojakoch nepomohla a je mu nápomocnejšia teraz, keď ju žiadna maska nezabila, je to oveľa lepšie. Zato Eliáš sa mi zdal od začiatku knihy ako správny muž, bojujúci za správnu vec. Nešiel si však tvrdohlavo za svojím cieľom, ale dokázal svoju cestu meniť. Nikdy nezabúdal na svojich priateľov, rozmýšľal a snažil sa urobiť všetko správne. Jednoducho ten typ muža, ktorého by ste po svojom boku chceli, pretože je rozumný, spravodlivý a súcitný, a skrýva v sebe veľkú silu, nie len tú telesnú, ale aj duševnú.  Žeby ďalší adept na môj hriešny zoznam? 😉

Nechcem byť však k Laii nespravodlivá. Počas príbehu vidíme, ako sa vyvíja, dospieva, silnie. Začína si uvedomovať určité skutočnosti, je odvážnejšia, viac riskuje a aj keď si od začiatku myslí, že nie je taká silná, aká bola kedysi jej matka „levica“, zisťujeme, že rozhodne je dcérou levice. Laia má veľmi láskavé srdce, za každú cenu sa snaží pomôcť bratovi a keď sa vo svojom „väzení“ spriatelí s ďalšími ľuďmi, bojí sa o nich a nechce ich zaťahovať do svojich špionážnych hier.

“Nedokázala som však myslieť na brata. Tak ma opantala bolesť, že som si ani nevedela vybaviť jeho tvár.”

Vedľajšie postavy sú tu rovnako komplexné ako tie hlavné. Či už ide o Helenu, Eliášovu kamarátku a masku v jednom, ktorá to v príbehu dosť často mieša (tú som mala fakt rada), Eliášovu matku, zlú veliteľku, ktorá je stelesnená krutosť alebo Keenana, červenovlasého mladíka z odboja, ktorý nie je Laii ľahostajný. Všetky postavy v tomto príbehu si vytvoria určitú cestu do vášho srdca a budete k nim niečo cítiť. Nevravím, že lásku, pretože budete cítiť aj odpor. Ale cítiť budete.

Kniha sa číta veľmi ľahko, máte chuť ju nikdy nedať z rúk a čítať, kým vám neodpadnú oči, pretože potrebujete vedieť, čo sa udeje v ďalšej kapitole a aký to bude mať dopad na dej. Navyše koniec je taký bohovský, že čakanie na druhý diel sa stáva doslova utrpením. Príbeh je nepredvídateľný, a všetko, čo sa nakoniec stane, dáva dokonalý zmysel. Navyše nám tu Sabaa Tahir predostiera nie ľúbostný trojuholník, na ktorý sme z YA literatúry zvyknutí, ale rovno štvoruholník, nech sa nenudíme a máme to v hlavičkách ešte trošku viac popletené 😉 A navyše je tak dokonale premyslený, že vôbec netušíme, komu by sme vlastne mali fandiť a v ktorom tíme sme.

“Hľadela som na ňu s kamennou tvárou. Poznala odpoveď.”

Svet, ktorý Sabaa vytvorila, je temný, prešpekulovaný, plný beznádeje (aspoň ja som sa cítila dosť beznádejne) a nechcela by som sa v takom ocitnúť. Som veľmi zvedavá, ako to bude v ďalšom dieli, ktorý sa v angličtine volá A Torch Against the Night, čo bude s postavami, ktoré som si obľúbila a čo bude s tým skazeným svetom plným strachu.

Odporúčam každému, kto má rád vymyslené svety, akciu, zrady a prekvapenia.

Moje hodnotenie: 5/5

Za výtlačok na recenziu z celého srdca ďakujem vydavateľstvu YOLi.

YOLi na Facebooku.

Recenzia / Zostaň so mnou

Originálny názov: If I Stay

Autor: Gayle Forman

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Miriam Ghaniová

Rok vydania: 2014

Väzba: Paperback

Počet strán: 176

Všetci si myslia, že to spôsobil sneh. Aj mne sa zdá, že môžu mať pravdu.

Mia má 17, skvelú rodinu, pred sebou budúcnosť violončelistky, úžasného priateľa. Všetko vyzerá perfektne až do dňa, keď sa stane príšerná tragédia a Mia zrazu stojí pred najvážnejším rozhodnutím svojho života. Ostane? Alebo odíde s ostatnými?

Túto knihu mám v poličke už dlhší čas a doteraz čakala na svoju chvíľu. V kine som však na film už bola, takže som vedela, čo ma čaká. Že mi príbeh bude hrať na city, sem-tam trošku klišé a bola som veľmi zvedavá, ako to autorka zvládla, to prelínanie minulosti a prítomnosti, myšlienkové pochody Mie a samozrejme, či budem mať zimomriavky. A nie že som mala len zimomriavky. Ja som revala ako malé decko. Vďaka Gayle, že si ma prebrala opäť k životu.

V tejto knihe dostaneme všetko, po čom túžime. Scénky plné smiechu a vtipu, lásku a romantiku, pri ktorej naše srdce vzdychá a vrieska od vzrušenia, smútok, dojatie a nakoniec aj zamyslenie sa nad vlastným životom. Čo je dôležité. Čo máme, čo by sme chceli mať a na čom nakoniec aj tak nezáleží. Gayle je majsterka vo vykresľovaní dojemných situácií a najlepšie na tom je, že nie sú prvoplánovo dojemné, ale sú písané tak, že opisuje obyčajnú spomienku a nám pri nej naskakuje husia koža a rozmazávajú sa písmenká. Tak to so mnou bolo napr. vtedy, keď Mia rozprávala o Teddym – svojom malom bratovi. To puto, ktoré cítime, že ich spája, je neopísateľne krásne a chceli by sme aj my také mať so svojimi súrodencami.

“Keď  sa Teddy konečne vyšmykol von, bol hore tvárou, obrátený k stropu, teda prvé, čo uvidel, som bola ja.”

Už viackrát som vo svojim recenziách písala, že sa v hlavnej hrdinke vidím a nebude tomu inak ani tento krát.  Mia je hĺbavá, introvertná, umelecky cítiaca, neustále o sebe pochybuje, má pocit, že nikam nepatrí. Je totiž obklopená ľuďmi, ktorí dokázali dokonale zapadnúť, ktorí sa vedeli identifikovať v skupine, no Mia je presvedčená, že je skôr „sólo hráčka“, čo jej často robí starosti. Nedokáže napríklad pochopiť, prečo ju tak úžasný chalan, akým je Adam, vlastne chce.

Adam je rocker (či punkrocker?), člen kapely, ktorej sa začína veľmi dariť, každý ho pozná, každý ho má rád. Budeme čakať, že Adam je ďalšie klišé, kožená bunda, tetovania, bad boy, ale budeme „sklamaní“. Adam je zlatíčko. Nad jeho vetami, ktoré hovorí Mii, budeme vzdychať a zasnívane sa pozerať do diaľky. Adam je ten typ chlapca, ktorého by chceli všetci rodičia pre svoju dcéru. Umelecká duša, citlivý chalan a k tomu všetkému niekto, kto pomáha Mii nájsť samú seba a byť na seba hrdá.

Vzťah Mie a Adama nie je vôbec rozprávkový, ako by sme mohli očakávať. Aj oni majú nezhody, trápne situácie. Ich začiatky neboli ružové, ako keby k sebe vôbec nepatrili, po čase, keď Mia uvažovala, že pôjde študovať do New Yorku, to tiež vyzeralo všelijako. Čo je ale dôležité, nevzdávali sa. Bolo na nich vidno, že to chcú zvládnuť (mám pocit, že Adam chcel viac). Bolo krásne čítať, ako ich spája vášeň k hudbe a vášeň k sebe navzájom. V Miiných spomienkach sa dozvedáme všetko, aj to zlé, aj to dobré. Vidíme, ako Adam vnímal Miu, aký bol na ňu hrdý a ako ju miloval presne takú, aká je; vidíme, aká bola Mia strašne neistá, ako veľmi chcela zapadnúť, byť taká, akú by ju podľa nej chcel Adam mať.

“Dnes večer si presne tá istá osoba, ktorou si bola včera a budeš zajtra.”

Miina rodina. To by mohla byť kniha sama o sebe, pretože to bola tak krásne zvláštna rodina. Otec bývalý rocker, ktorý sa rozhodol zanechať svoju kariéru a byť „správnym otcom“, matka tak isto závislá od hudby, láskavá žena so srdcom medvedice. Obaja boli rodičia, ktorí by dali svojim deťom všetko, hrdí, nesúdiaci, cool, takí, ktorých by sme sa nehanbili predstaviť svojim priateľom a ešte by sme s nimi aj strávili príjemný večer. V neposlednom rade brat Teddy, ktorý bol pre Miu od narodenia veľmi dôležitý, spájalo ich totiž zvláštne puto, nie také obyčajné súrodenecké, ale bolo tam niečo viac. O to viac chápeme Miu, že sa vôbec musela rozhodovať, či chce ostať na tomto svete bez nich.

Gayle napísala túto knihu z pohľadu Mie po tom, čo sa stala tá osudná nehoda. Mia ako nejaký „duch“ chodí po nemocnici, vidí svojich príbuzných a priateľov, vníma a hlavne spomína. Všetko, čo sa o Mii dozvedáme, je pomocou spomienok a mohlo by sa nám zdať, že v tom bude chaos, ale nie je. Gayle dokonale prepojila prítomné myšlienky so spomienkami tak, že sa v ničom nestrácame, neruší nás to a dokážeme sa dokonale do každej situácie vžiť. Navyše dokáže krásne jednoducho opísať charaktery, osobnosti postáv a vzťahy medzi nimi. Nepotrebuje k tomu žiadne zložité, siahodlhé príbehy, stačila jediná situácia a my sme vedeli, s kým máme tú česť. A hudba. Tá je obzvlášť dôležitou časťou tejto knihy, pretože nám ukazuje, aká dokáže byť dôležitá, ako nás dokáže ovplyvňovať a ako nás vie spájať (aj rozdeľovať) a ako nás dokáže vrátiť do života.

“Áno, bola som pri hre osamelá.”

Som veľmi rada, že som túto knihu čítala, pretože v určitom zmysle prebudila aj mňa. Už sa veľmi teším na druhý diel, ktorý by mal byť prerozprávaný z Adamovho uhla pohľadu, takže sa doňho zamilujem ešte viac 🙂 Odporúčam všetkým milovníkom hudby a tým,  ktorí sa na tomto svete cítia neisto.

Moje hodnotenie: 5/5

 

Recenzia / Nevypovedané

Originálny názov: Unspeakable

Autor: Abbie Rushton

Vydavateľstvo: YOLi

Prekladateľ: Lucia Nižníková-Kollárová

Rok vydania: 2016

Väzba: Paperback

Počet strán: 272

Pes sa topí. Oči podliate krvou má vytreštené, uši prilepené k hlave. Vbehnem do blata pri brehu a natiahnem sa za ním. Nenechám ťa tu zomrieť.

Megan je úzkostlivá, samotárska, a navyše nerozpráva. Odkedy sa v jej živote stalo niečo, na čo nechce ani myslieť, neprehovorila ani slovo. Nevedia si s ňou rady psychológovia ani matka, až kým do školy nenastúpi nové dievča – Jasmin. Jasmin do Meganinho života prinesie nový vietor, sviežosť, ale aj strach – strach, že sa všetko prezradí a Megan všetko opäť stratí.

Po tejto knihe som dlhšie poškuľovala, plánovala som si ju kúpiť.. keď tu zrazu, usmialo sa na mňa šťastie 🙂 Po dlhom prehováraní samej seba som sa odhodlala a napísala som zopár vydavateľstvám s túžbou spolupracovať s nimi. Ako prvé sa mi ozvalo moje milované YOLi a skoro som dostala infarkt, keď som si prečítala, že sa im môj blog páči a radi by to so mnou vyskúšali práve s touto knihou. Po týždni, keď som nemala čas ani žmurkať, som dočítala vtedy rozčítanú knihu a včera som sa konečne pustila do Nevypovedané. A dnes som ju dorazila. Teda vám asi nemusím hovoriť, že tá kniha sa fakt dobre číta.

Rozprávačkou tohto príbehu je Megan, dievča, ktoré z nejakých záhadných príčin nerozpráva. Nie že by bola prirodzene nemá, ale dozvedáme sa, že v jej živote sa stalo niečo hrozné, čo s ňou otriaslo natoľko, že prestala rozprávať, a to najmä preto, aby nevyšlo najavo akési tajomstvo. Od začiatku vieme, že sa to týka Hany, jej najlepšej priateľky, ktorá s ňou už, nevieme prečo, nie je. Megan jej ešte občas napíše list, ale vie, že jej neodpíše. Ja ako prototyp netrpezlivého človeka som sa išla rozkusať. Tak strašne som chcela vedieť, o čo vlastne ide, čo sa to stalo, mala som rôzne tipy, čo by to asi mohlo byť (ktoré sa takmer všetky ukázali nesprávne) a zakaždým, keď som sa dozvedela novú informáciu, ktorá odhaľovala kúsok z tej tajomnej skladačky, bola som nadšená a prekvapená a tipovala som zas niečo iné. A koniec ma aj tak prekvapil, aj keď som zvažovala fakt všetko možné.

“Keď sa mi podarí trochu sa pozbierať, rozhliadnem sa naokolo, ako by som netušila, kde som.”

Megan je dievča, ktorého mi je nesmierne ľúto. Strašne ma mrzí, ako sa trápi, ako sa obviňuje a ani netuším prečo, hnevá ma, že tak veľmi by chcela znova rozprávať, ale to niečo v jej vnútri jej to nedovoľuje. Z jej myšlienkových pochodov a správania je mi jasné, že je to dobré dievča, ktoré je neskutočne zmätené. Chýbajú jej priatelia, chýba jej dobré rodinné zázemie, chýba jej tá správna opora. Spolu s udalosťami v príbehu sa zoznamujeme aj s jej zázemím: matkou, ktorá by tak veľmi chcela byť tou správnou materinskou ženou, ale nedarí sa jej to; so spolužiakmi, ktorí ju trápia, vysmievajú sa jej, nechápu ju; s psychológom, ktorý by jej chcel veľmi pomôcť; a napokon s Jasmin, bezprostredným dievčaťom, ktoré Megan učaruje a dalo by sa povedať, že ju vráti do života.

Tento príbeh je napísaný strašne napínavo. Tým, že nám nie je hneď od začiatku naservírované všetko pekne na podnose nás to núti, aby sme čítali ďalej a ďalej a knihu neodložili, kým sa nedozvieme niečo nové. A keď sa to už dozvieme, musíme vedieť viac 😀 (pozerám do zápisníka, kde si popri čítaní píšem poznámky a dojmy a je tam veľkým písmom poznačené: „ČO UROBILA???!!!“, tak si viete predstaviť, ako strašne som chcela všetkému prísť na koreň) takže, kniha je tak trochu návyková. Ja som prvú polovicu prečítala včera na návšteve u priateľových rodičov a druhú dnes v čakárni u doktora 😀 zvyšných 10 minút som rozjímala a hlavou sa mi hemžili jedna myšlienka za druhou. Pretože tých zvratov, tajomstiev a myšlienok je tam neúrekom. Autorka veľmi citlivo rozoberá tému viny, aká dokáže byť zničujúca, ochromujúca, ako dokáže totálne otráviť myseľ aj telo a ako sa do nás dokáže zažrať tak, že sa stáva našou súčasťou. Okrem toho veľmi jemne, nežne načrtáva aj tému sexuality, vyrovnávania sa s ňou, strachu aj očakávania.

“Nemôžem ju pobozkať. V nijakom prípade.”

Príbeh je v niečom výnimočný, v niečom zas dobre známy, mám pocit, že som videla niekoľko filmov s podobnou atmosférou, ale nedokážem si spomenúť na žiaden príbeh, ktorý by riešil tieto dve témy a skončil by sa tak, ako sa skončil tento. Nevravím, že sa mi koniec nepáčil. Páčil. Ale, pristal by mi tam iný. Trošku tragickejší. Menej uponáhľaný, trošku sa mi zdal silený. Ale to je zas len moje mudrovanie duše strateného umelca.

Autorkin štýl je veľmi čítavý, ako som už spomínala, napínavý, nenechá nás chladnými. Megan musíme mať radi. Musíme s ňou cítiť, musíme sa na ňu hnevať, musíme jej držať palce aj ju fackať, aby sa konečne spamätala. Jasmin zas chceme za kamarátku, alebo chceme byť ako ona. Ja som ju v hlave videla úplne zreteľne, cítila som jej vôňu, počula jej hlas, Abbie ju vykreslila úplne dokonale, dovolím si tvrdiť, že lepšie ako hlavnú hrdinku Megan.

Celkový dojem vo mne kniha zanechala nadpriemerne dobrý. Je to oddychové čítanie, ktoré však nie je bezduché, pretože rieši dosť závažné témy. A to sa mi páči. Že som znova získala nové pohľady na niektoré veci, že som prežila nové pocity, že som sa tentokrát mohla vžiť do človeka, ktorý musí žiť s výčitkami svedomia, hanbou a neporozumením. Odporúčam všetkým, ktorí radi odhaľujú tajomstvá, ktorí by občas chceli hovoriť, ale nemôžu a tým, ktorí sa brodia týmto svetom plným nepochopenia a pochybností.

Moje hodnotenie: 4/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku zo srdca ďakujem vydavateľstvu YOLi

Lajkni YOLi aj na Facebooku 🙂